kronika

Ruský a čínsky pohľad na americkú agresiu je rovnaký: ide o hrubé porušenie medzinárod. práva. Rusi i Čínania žiadajú prepustiť Madura, bezodkladne, pbezpodmienečne, okamžite. V tomto zmysle budú vystupovať na zasadnutí BR OSN.

Na požiadavke ihneď prepustiť Madura nemení nič ani fakt, že obe veľmoci akceptujú fakt, že prezidentské právomoci dočasne, rozhodnutím Najvyššieho súdu prevzala viceprezidentka Delcy Rodriguezová. Tá ostatne tvrdí to isté čo Rusko a Čína, -že Maduro je stále prezident Venezuely a že ho USA musia okamžite prepustiť na slobodu. Navyše dodáva, že Venezuela nikdy nebude súhlasiť s tým, aby sa stala kolóniou kohokoľvek, teda ani USA.

Rusi s istou trpkosťou a profesionálnou závisťou uznávajú, že sa akcia, spojená so zavlečením Madura do USA Američanom technicko-realizačne veľmi podarila. Smejú sa cez slzy z toho, ako sa americkí politici predbiehajú v úsilí urobiť si so spútaným Madurom selfíčko.

Príčinami amerického úspechu resp. venezuelského neúspechu sú podľa ruských analytikov buď 1/ trestuhodná nedbanlivosť Madura a ľudí okolo neho, alebo 2/ zrada Madura v jeho najbližšom okolí. Podľa ruských analytikov je viac pravdy v nedbanlivosti, než v zrade, – hoci i tá mohla zohrať istú rolu, uľahčujúcu Američanom ich akciu.

Rusi pri analýze venezuelskej, ak chcete tak MADUROVEJ NEDBANLIVOSTI spomínajú typicky latinskoamerický zlozvyk „maňana“. Rusi ho poznajú pri pomalom vybavovaní začiatku výstavby ruskej námornej a leteckej základe, Číňania zase pri príprave a realizácii ropných námorných terminálov. Keby boli Madurovci s vecami pohli, ruská základňa a čínska obchodná báza by plány americkej agresie azda trochu pomenili.

Maduro a spol. vedeli o REÁLNYCH agresívnych úmysloch USA vyše roka. Vedeli to i na základe informácií, ktoré im poskytli ruské a čínske tajné služby. Maduro a spol. pozorovali reálne zhromažďovanie amerických vojenských síl /lietadlové lode, vyloďovacie plavidlá, bojové lode, lietadlá, vrtuľníky, drony…/ od začiatku leta 2025, -dívali sa teda na prípravy agresie viac ako pol roka pred jej uskutočnením. A NIČ NEPODNIKLI. Z vojenského hľadiska aleže nič. Ničovité nič.

Maduro a spol. reagovali na Trumpove kroky iba diplomaticky. Dosiahli, že Rusko, Čína, Kolumbia, Kuba, Brazília skritizovali nátlak USA na Madurovu vládu. Na vnútropolitickej scéne Maduro uskutočnil niekoľko manifestácií členov a aktivistov chevesistickej strany na svoju podporu. Zorganizoval niekoľko cvičení slabej, sotva 100-tisícovej venezuelskej armády /na krajinu s 29 mil. obyv. je to skutočne málo/ a povolal do aktívnej služby mizerne vyzbrojených príslušníkov asi 150 tisícových revolučných milícií /obdoby našich ĽM z čias tzv .socializmu/.

Prevažne sa však Maduro iba chvastal. Vystatoval sa, že od Ruska a od Číny má zopár desiatok balistických rakiet a asi 2000 kusov protileteckých rakiet, mierne povedané už dosť zastaralých. No a popri tom si Maduro užíval iba potlesk od svojich prívržencov, chodil na stretnutia s nimi, tancoval s nimi na ulici či na tribúne, vyzdobenej symbolmi chavesistickej revolúcie. Podľa Rusov sa správal ľahkovážne, nedôstojne, nezrelo. Na úrovni šoféra kamióna či autobusu, ktorým bol predtým, než v stúpil do politiky.

Iní vodcovia v jeho pozícii by už minimálne rok budovali sieť podzemných železobetónových bunkrov, v ktorých by v prípade útoku USA sídlil nielen on ale aj celá jeho vláda a armádna generalita. Kontrarozviedka by preverovala spoľahlivosť prezidentskej gardy. Bola by vyhlásená čiastočná moblizácia armádnych záložníkov. More okolo miest vhodných na vylodenie by bolo zamínované, prístav a pobrežie okolo Caracasu a Maracaiba by bolo opevnené pevnôstkami, protileteckým a protilodným delostrelestvom. Prístupové komunikácie od pobrežia a od letísk do centra Caracasu by lemovali betónové zátarasy a ženisti by boli pripravení kedykoľvek ich tiež zamínovať.

Po poslednom vážnom varovaní USA, po bombardovaní ropných terminálov a vojenských objektov v prístave Maracaibo už mal Maduro sedieť vo veliteľskom bunkri hlboko pod zemou. Dostatočne hlbokom na to aby ho nezasiahli prienikové americké strely a bomby. Mal byť medzi svojimi oddanými dôstojníkmi a vojakmi. Nie v posteli s manželkou ako mladoženích. Bohužiaľ, mal byť ale nebol.

Miesto toho aby Maduro bol kdesi na armádnej základni, spal tuhým spánkom so svojou manželkou v „iba trochu opevnenej“ rezidencii. V izbe pri jeho spálni bolo iba zopár kubánskych bodygardov. V rezidencii sa okrem toho nachádzali asi dve desiatky driemajúcich príslušníkov prezidentskej stráže/ gardy. Niektorí z nich boli údajne americkými špiónmi a zradcami, ktorí zabijakom z Delta komanda otvorili dvere a nasmerovali ich Madurovi priam do postele.

Obdivuhodná je kvalita Madurovho spánku. Maduro sa údajne nezobudil a neopustil svoju spálňu ani vtedy, keď už na dva blízke vojenské objekty a na jeho rezidenciu dopadli strely z amerických vrtuľníkov. Neopustil spálňu ani keď sa už na chodbe strieľalo a keď kubánski bodygardi čelili presile a umierali pod guľkami a nožmi zabijakov z Delta komanda. Ozajstný vodca revolúcie by sa aspoň v momente, keď sa mu po dome strieľa, postavil na odpor so zbraňou v ruke. Tak ako kedysi chilský prezident Salvator Allende. Maduro tak neurobil, naďalej bol v spálni a „spal“. Keď potom do spálne vtrhlo Delta komando, pokorne sa mu vzdal.

V Madurovom chytení zohralo podľa ruských analytikov najväčšiu úlohu ľahtikárstvo, možno však aj osobná zbabelosť venezuelského „el presidente“. A až potom, v istej miere – aj zrada niekoľkých členov ostrahy jeho rezidencie. Akási maketa rezidencie, či pokazené dvere na bezpečnostnej miestnosti. to sú už len taľafatky pre infantilných milovníkov halyvúdskych filmových gýčov.

Rusi hodnotia súčasnú situáciu -teda situáciu po zavlečení Madura do USA ako rozporuplnú a ťažko udržateľnú. Armádne velenie Venezuely vie, že s výzbrojou, s množstvom a kvalitou vojakov akých má, by bola Venezuela schopná poškodiť či potopiť zopár amerických lodí a lietadiel, zabiť zopár amerických mariňákov a pilotov, -no potom, keď by sa jej minuli rakety a lietadlá, nezostalo by nič iné len prejsť na pouličné strety na uliciach Caracasu a na venezuelskom vidieku. Armáda a milície by museli skôr-neskôr prejsť na guerillový spôsob boja. S úspechom, priamo závislým od podpory údajne ľavicových vlád Kolumbie a Brazílie.

Armádnej elite sa do takéhoto neperspektívneho boja s USA nechce. Radšej vyčkáva. Armáda, polícia a milície obsadili ulice Caracasu a i. miest a ovládajú domáci terén. Proti americkej armáde venezuelská armáda a milície nemajú šancu. Proti prípadnému vystúpeniu ozbrojenej opozície však šancu majú. Opozíciu by asi v prípade krátkej občianskej vojny, napriek jej podpore zo strany USA, chevesisti dokázali zvládnuť.

Zatiaľ však to nie je potrebné. V uliciach Caracasu zatiaľ demonštrovali iba provládni demonštranti. Opozičné „masy“ zatiaľ mlčia. Nikto z nich zatiaľ na uliciach neospevuje USA, neteší sa z pádu „tyrana“ Madura, neobsadzuje vládne budovy, nenapáda madurovskú políciu, väznice s politickými väzňami. Zatiaľ je ticho. Prekvapujúce ticho, -asi aj pre Trumpa, hoci ten to zatiaľ nedá znať. USA, ak bude chcieť vládu opozície, bude musieť protimadurovskej „revolúcii“ ešte viac pomôcť. Napríklad dovozom „revolucionárov“ z emigrácie, zo zahraničia. Časom sa určite nejaké tie aktivity opozície objavia. Otázka je, kedy a ako budú silné.

Zatiaľ sa však zdá, že sa do ozajstnej vojny s Venezuelou nechce ani USA. /Trumpovi možno áno, ale americkým generálom a poradcom Trumpa nie/. Trump vo svojom pláne „A“ očakával, že únosom Madura zmení Venezuelu okamžite na protrumpovský štát. Očakával, že za pár dní navštívi Caracas, kde mu ako osloboditeľovi budú aplaudovať davy „oslobodených“ Venezuelčanov. Nič také sa nedeje. Nijaká ďakovaná proamerická demonštrácia oslavujúca pád Madura sa nekoná.

Američania musia preto /aspoň prechodne/ začať s plánom „B“. Teda so spoluprácou s madurovcami bez Madura. Na čele s poverenou prezidentkou Rodriguezovou a jej ministrami vnútra a obrany. Tí dnes s tichým súhlasom USA /tlmočeným št.taj. Rubiom/ kontrolujú Venezuelu. Nie americká vojenská administrácia ako ešte včera šveholil D.Trump. Marc Rubio dal tvrdú facku venezuelske opozícii /Machadovej a spol./, keď povedal, že vládnutie by pre nich momentálne bolo veľmi náročné. – Bez podpory más určite.

Pred opozičnou vládou chaosu a občianskej vojny momentálne USA uprednostňujú stabilnú vládu /podľa Rubia umiernených/ madurovcov, ale bez Madura. USA im podľa Rubia na minulé reči a minulé činy dali amnestiu. Očakávajú však od nich nové „pozitívne“ činy, ústretové voči USA. Najmä prerušenie kontaktov s Iránom, Palestíncami, kolumbijskými guerilami. Vzťahy s Ruskom, Čínou a Kubou by mala Venezuela konzultovať s USA.

Najviac však USA od Rodriguezovej a spol. očakávajú priateľskú odpoveď na požiadavky amerických ropných /olejárskych/ korporácií. Keď si americké olejárske megakorporácie opäť budú môcť namočiť pyšteky do ziskov z venezuelskej ropy, budú Trump a spol. na oplátku ZATIAĽ akceptovať aj madurovcov bez Madura.

Ruskí analytici naznačujú, že takýto variant vývoja má Trump odkonzultovaný aj s Putinom a s čínskym prezidentom Si Ting-pchingom,-aj keď to Trump popiera. Rusi chvália Američanov, že sa pri realizácii variantu „madurovci bez Madura“ poučili z minulých chýb. Osviežujú pamäť záujemcom o vývoj vo Venezuele tým, že sa v minulosti už stalo čosi podobné. Prvú vládu Chaveza zvrhol vojenský puč pro-amerických dôstojníkov. Nasledovali „voľby“, víťazstvo opozičného „prezidenta“ Pedra Carmonu. No ale čo sa stalo – masy Venezuelčanov ho obrovskými manifestáciami prinútili rezignovať a následne sa k moci znovu dostal Chavez. Tentokrát natrvalo, až do svojej smrti na rakovinu.

Rusi nevylučujú, že by sa tento istý scenár v rovnakej či mierne pozmenenej podobe znovu zopakoval.. Nevylučujú, že by sa pod vplyvom faktickej americkej okupácie nálady Venezuelčanov priklonili na stranu chavesistov. Možno nie Madura, lebo toho Američania sotva prepustia /a ak, tak až po odchode Trumpa/. Možno neochavesistky Rodriguezovej, možno iného chavesistu s dostatočne silnou charizmou. Preto sa USA zatiaľ prikláňajú k dočasnej vláde madurovcov-chavesistov ale už bez Madura.

Pasívna rezistencia voči faktickej či formálnej americkej okupácii je jedna z možností ďalšieho vývoja vo Venezuele. Ruskí analytici ju dokonca vo výpočte scenárov favorizujú.

– Mne sa žiada dodať aj našu vlastnú skúsenosť z roku 1968. Ani u nás sme sa zásahu vojsk VZ nepostavili na ozbrojený odpor. Manifestovali sme masovo na podporu odvlečeného prezidenta Svobodu a šéfa KSČ Dubčeka dovtedy, dokedy s nimi ZSSR nepodpísal kompromisný text dohody, – a dokedy im neumožnil návrat domov a do pôvodných funkcií. Pravda, nie nadlho, ale to je už iná téma. – Momentálne sa vo Venezuele dejú podobné veci. USA akceptujú „staré štruktúry“ ,ak budú s USA kolaborovať.

Naše médiá a opozícia sa po včerajšom otrase už spamätúvajú. Chvália perfektnosť americkej kriminálnej akcie ani čo by to bol nejaký megaúspešný halyvúdsky film. Vychvaľujú americký vojenský um, -na rozdiel od babráctva Rusov. Zabúdajú na to, že Rusi riešia na Ukrajine problém oveľa viac do hĺbky ako USA vo Venezuele. USA si /naivne ?/ myslia, že odstránením hlavy režimu od moci zmenia režim. Preto /zatiaľ/ odkladajú skutočnú vojnu, najmä vojnu pozemnú.

Rusi riešia veci na Ukrajine kauzálnou liečbou – idú po príčinách. Spáchať atentát či uniesť „diktátora“ a potom čakať, čo bude ďalej, je oveľa ľahšie, ako začať s „hlbokou orbou“, so skutočným vykoreňovaním zla napr. na Ukrajine. Takže, milí mudrlanti z Denníka N či zo Sme, úspešný únos jedného neschopného vodcu je oproti úspechu v ŠVO, spojenej s pozemným obsadením UA je iba taľafatka…

A čo je najviac pozoruhodné, začínajú prozápadní novinári v akcii, ktorú ešte včera hodnotili ako hrubé pošliapanie demokratických slobôd a medzinárodných noriem hľadať akési racionálne, skryto „demokratické“ jadro. Medzinárodný zločin sa vraj dá ospravedlniť,. lebo Madura USA nikdy neuznali ako prezidenta, lebo sa vraj podieľal na pašovaní drog, potláčal opozíciu a vraj trval na tom, aby pôvodne americké ropné firmy – poštátnené dávno pred Chavezom a Madurom /čiastočne ešte v 70-rokoch 20.st./ – zostali v rukách Venezuely. V rozpore s pravdou preberajú niektorí slovenskí opoziční komentátori rétoriku Bieleho domu, že včera v Caracase nešlo o nejakú špeciálnu VOJENSKÚ operáciu, ale iba o obyčajnú POLICAJNÚ akciu. Akciu, ktorá nepotrebuje súhlas Kongresu, nepotrebuje súhlas BR OSN. Postačila vraj na ňu iba požiadavka sudkyne z New Yorku… Nuž, kuriózna policajná operácia, pri ktorej sa bombarduje hlavné mesto iného štátu, kde sa raketami ostreľujú kasárne, rezidencia prezidenta, kde sa ničia lode cudzieho štátu, kde sa používa najväčšia lietadlová loď na svete, krížniky, torpédoborce…

Zaujímavá zmena postoja. Onedlho nás tvoriví prozápadní demagógovia z Denníka N, Sme, aktualít či Markízy, Joj a ta3, politológia, analytici… možno prekvapia tvrdením, že americká agresia vo Venezuele bola príkladom boja za demokraciu, za slobodu a za sebaurčenie národov. Veď ako aj inak, -keď ju uskutočnil štát, považovaný za najdemokratickejší a najslobodnejší štát na celej našej zemeguli…