kronika

Od včera asi od 23.30 si ja, priznávam, užívam čas škodoradosti. Hovorí sa, že škodoradosť je najväčšia radosť. Neviem či naozaj najväčšia radosť , ale ja si ju užívam. Je príjemné-pozerať sa na tie kyslé ksichty, na zelené tváre celebrít, ako blúdia popred kamerami televízií po bratislavskej Starej tržnici /kde mali včera hniezdo Korčekovci/, ako sa tam túlajú dezorientovaní, mrzutí. Vyzerajú ako exotické cudzokrajné kvety , čo ich na Slovensku včera v noci v priebehu pár minút spálil aprílový tatranský mráz.

Priznám sa, robí mi radosť pohľad na tú osudom zbitú elitu „tejto krajiny“, ktorá napriek šminkám a hereckým technikám nedokáže skryť v sebe hnev, nenávisť, zúrivosť, agresivitu. Teší ma pohľad nielen na pomstychtivého luterána Korčoka, ale ešte viac pohľad na jedom scvrknutú tvár Fera Šebeja, Mariána Leška, Magdy Vásáryovej, na popletka Lipu, na zlosťou zmeravenú tvár pištolníka Kňažka, na Dzurindu, na Mikloša, na Grolinga, na Sulíka, na politikov, čo opäť /po koľký krát už/ dostali na bendžo od tej luzy, nad ktorou sa celý život vyvyšujú, hoci z nej / a z ničoho iného iba z nej/ žijú, a verte alebo nie, poriadne dobre žijú…

S presvedčením, že slovenský Boh je spravodlivý hľadím na to, ako si Grohling snaží uľaviť rozprávaním akýchsi zbytočností Šimečkovi, hoci ten má sklené oči, duchom je kdesi preč, neschopný sústrediť sa na čokoľvek okrem blenovitého jedu. Teším sa, že si títo malí „slovenskí“ elitári, títo vreckoví baterkoví géniovia aspoň teraz – bezplatne – užijú trochu pravej nefalšovanej slovenskej karmy.

Uškŕňam sa, ako sa medzi pokrkvanými pseudo-elegánmi z najlepších bratislavských kaviarní a súkromných klubov tmolia mladé ritky-celebritky, hviezdičky z aktuálnych seriálov Markízy, Jojky či Estévečky. Zabávam sa na tom, ako nechápavo blúdia od jedného celebritiaka k druhému a nikto o nich v tomto trúchlivom priestore podozrivo nemá záujem. Vyfešandené kovalčíkové a už odrastenejšie kerekesové, tormové, pauhofové a fialové sem do Starej tržnice prišli na obrovský celonočný flám-no z neznámych dôvodov tu od pol dvanástej zdochol pes. Akosi sa to tu prerieďuje, čašníci prestávajú dolievať do pohárov, na stoloch pribúdajú špinavé taniere…

Elita „tejto krajiny“ zažíva od včerajšej polnoci poriadnu traumu. Pociťuje výprask, aký si zaslúžila. Priznám sa, radujem sa zo sklamania, o aké si už od októbra koledovala, aké si svojimi výčinmi a vyhrážkami na námestiach sama privolala. Priznám sa, užívam si pri pohľade na takúto kvalitne zbitú elitu poriadnu radosť-škodoradosť. Nehanbím sa za ňu. Prečo ? Lebo ak by sme včera prehrali my a oni by triumfovali, viem, že oni by sa postarali o naše onakvejšie muky. Oni majú na výsmech a opovrhnutie plebsom prepracovanejšie techniky. Desiatky pseudo-humoristov, stendapistov, posmieváčikov všetkých váhových kategórii by sa na našej aj tej najtesnejšej porážke odbavovali nie pár hodín ako my, ale dni, týždne, mesiace.

Našťastie, od polnoci máme však dôvod na radosť my, nie oni. Tak si tú radosť-škodoradosť naplno užime. O chvíľu sa nedeľa skončí. Príde nový deň. Pondelok. Zábavu vystrieda robota. Áno, robota. Lebo na rozdiel od našich elít a celebrít my máme zmysel pre mieru. Vieme, že sa zo srandy ani zo škodoradosti nenajeme. Dnes sa ešte chvíľočku zabávajme-a od zajtra hrubá čiara. Nezostáva nám iné, len to s tými našimi nezdarnými hercami, umelcami, novinármi, opozičníkmi ťahať ďalej.

No čo už, veď aj oni koniec-koncov vyšli z rovnakého košiara ako my. Akurát sa trochu zopsuli. Tak to už u nás chodí – v tom našom národe, v tom našom ľude špatnokrásnom…