kronika

Diskusia je podstatou demokracie. Sú diskusie, ktoré spájajú, ktoré očisťujú stojaté vody, osviežujú vzduch. Ale sú aj diskusie, ktoré podpichujú, rozoštvávajú, rozsekávajú spoločnosť na znepriatelené segmenty. Bohužiaľ, diskusiu toho druhého typu okrajovo sledujem najnovšie aj u nás, na Slovensku.

Ako bývalého vysokoškolského učiteľa, ako bývalého obyvateľa vidieka a ako súčasného obyvateľa Bratislavy mi jedna táto diskusia nie je úplne ľahostajná. Dotýka sa ma profesionálne ale najmä občiansky. Lebo cítim, že má v sebe škodlivý potenciál. Potenciál podpichovať, stavať jednu časť slovenského národa proti druhej. A to v spojitosti s tým, čo brnká na spodnejšie struny našej národnej povahy – na struny závisti. -Lebo ide o čosi také nepodstatné, ako sú PENIAZE. Peniaze, peneži, peníze. Teda ak ide o to, čo stojí v pozadí každej vojny. Aj občianskej.

Ide o peniaze pre učiteľov. Pre našich najchudobnejších vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. Ide o to, že pokiaľ mi pamäť siaha, nikdy neboli u nás adekvátne odmenení. Ani za socializmu. Ani v minulom rovnostárskom systéme sa to nezaobišlo bez frfľania a poukazovania na rozdiely medzi učiteľskými a povedzme inžinierskymi platmi, o platoch lekárov ani nehovoriac. Po 1989, s rozvojom prijmovo extrémne diferencovanej kapitalistickej spoločnosti sa problém nevyriešil. Skôr naopak. Gradoval a stupňuje sa dodnes.

Reč ide o dvoch veciach, ktoré sú ale vzájomne prepojené. O nedostatočných učiteľských platoch a nedostatku učiteľov. Učiteľov je málo takmer v každom slovenskom regióne, no najviac chýbajú v hlavnom meste a jeho okolí. Nečudo, že súčasne s tým je aj najväčšia nespokojnosť s učiteľskými platmi práve v Bratislave a jej okolí. Extrémne silný nedostatok kvalifikovaných učiteľov je v oblasti informatiky, matematiky príp. aj iných prírodovedných predmetov a jazykov.

Medzi bratislavskými učiteľmi, školskými úradníkmi a novinármi, ktorí sú s nimi spriaznení skrsol nápad riešiť lokálny nedostatok učiteľov regionálne diverzifikovanými platmi. Propagátori regionálnej platovej diferenciácie sa odvolávajú na „drahý život v Bratislave“, na vysoké ceny a vysoké životné náklady. Tie údajne učiteľov nútia opustiť učiteľské povolania a nájsť si zamestnanie v privátnej sfére v oblasti informatických služieb, vo vede a výskume, v oblasti štátnej správy…prosto všade tam, kde sa ich kvalifikácia dá využiť a kde si nájdu podstatne vyššie platy.

Požiadavka na regionálnu platovú diferenciáciu učiteľov v poslednom čase akosi ožíva. V mediálnych diskusiách sa stáva dosť frekventovaná. Fajn. Diskusia musí byť. Je však diskusia na túto tému aj objektívna, vecná a spoločensky žiadúca ? Nazdám sa, že nie. Pretože narába s veľmi výbušnou zmesou právd, poloprávd a mystifikácie. Predovšetkým narába s falošným pojmom „drahšieho života učiteľa vo veľkomeste“. To, či je život učiteľa vo veľkomeste naozaj drahší od života učiteľa v dedine je veľmi veľmi diskutabilné. Ale naozaj veľmi diskutabilné.

Slovenskí ekonómovia v poslednom čase skúmajúc tzv. životné minimum začali totiž používať pojem nevyhnutného životného minima. Teda nákladov na to, bez čoho sa ľudský život naozaj nezaobíde. Keď si ekonómovia porovnali nevyhnutné životné položky, prišli na to, že regionálne rozdiely v nákladoch ľudí na ne sú iba v položke „náklady na dopravu“ resp, náklady na miestnu dopravu. Všade inde, ak sa porovnával rovnaký spôsob bývania, regionálne rozdiely neboli signifikantné. V cenách potravín, ošatenia, cenách za energie, za vodu, kanalizáciu, spojové služby, internet, riešenie odpadov, dane, odvody, poplatky a pod. rozdiely boli, ale nie signifikantné. Niekde boli mierne vyššie náklady za nákupy v obchodoch, niekde zase ceny za vodné, stočné, smeti a pod. -no raz to bolo v prospech jedného regiónu, raz druhého. Suma sumárum, nie je pravda, že by z hľadiska nevyhnutného životného minima bol napr. život v Bratislave drahší ako na vidieku, resp. že by bol život na Západe drahší ako na Východe.

Napriek tomu všetci, čo máme aspoň minimálne životné skúsenosti vieme, že život v učiteľov v Bratislave kladie na peňaženku väčšie nároky ako na vidieku. Čím to je ? Nuž tým, že učitelia z Bratislavy /tak ako všetci obyvatelia veľkých miest/ míňajú na veci, ktoré nie sú ich nevyhnutným životným minimom. Prečo ? Lebo sú s ponukou istých tovarov a služieb častejšie konfrontovaní. Musia im dennodenne odolávať. A ak neodolajú, stávajú sa na ich konzume závislí. Konzumujú veci a služby, ktoré sú akoby „nadstavbové“. Vďaka tomu sú rozmaznanejší, viac podliehajú pokušeniam. A to zvyšuje ich životné náklady a robí ich život v Bratislave „drahší“.

Učiteľ v Bratislave robí to, čo sa na dedine nedá: chodí do divadla, do multiplexov, sedí v kaviarni na nábreží Dunaja, obieha výstavy, drahé indické a francúzske reštaurácie, kupuje si obleky v značkových predajniach a butikoch, necháva sa rozmaznávať v kaderníctvach a holičstvách, navštevuje atrakcie, zábavné a vodné parky, športoviská a pod. Učiteľ na vidieku to nerobí nie preto, že je menej kultúrny či menej kultivovaný. Nerobí to preto, že žije v prostredí určitej civilizačnej deprivácie.

Mohol by ju prekonať. Mohol by za týmito civilizačnými pokušeniami cestovať do najbližších väčších miest, do Žiliny, do Bystrice, Prešova, Košíc a i. -no to by sa potom naozaj nedoplatil. Jeho život na vidieku, ak by chcel uplatniť rovnaký životný štýl ako v Bratislave, by bol kdesi „na valale“ oveľa, oveľa drahší než v Bratislave…Čiže, -áno, učiteľ na dedine míňa na „nadstavbu“ menej než v učiteľ v Bratislave.-Ale iba preto, lebo sa obetuje, lebo žije v prostredí s veľkou civilizačnou depriváciou. Kulturálne trpí – a za toto utrpenie nemá od niektorých mudrákov z Bratislavy dostať žiadnu kompenzáciu. Naopak, má dostať nižší príjem, než jeho kolega v Bratislave…

V socialistických krajinách, najmä v ZSSR dostávali ľudia za ochotu ísť pracovať na civilizačne deprivačné miesta /Sibír…/ zaujímavé príplatky. A naozaj nie malé. Čosi podobné dostávajú aj zamestnanci v USA /ak idú na Aljašku/, Kanade /ak idú do severných teritórií/, v Austrália /ak idú do oblastí austrálskeho outbacku/, alebo v EU /ak idú realizovať europrojekty alebo firemné projekty do Východnej Európy/. U nás uvažujeme opačne. Peniaze pridáme tým, čo zostanú v luxusnom prostredí hlavného mesta resp. väčších miest. – Smiešne.

Celý humbug okolo príplatkov za regionálne zvýšené životné náklady sa odvíja najmä od situácie učiteľov, čo migrujú do Bratislavy príp.Košíc z vidieka, lebo vo veľkých mestách je viac voľných učiteľských miest. Nuž a títo učitelia si v novom prostredí musia riešiť nielen drahšiu dopravu ale najmä drahšie bývanie /hypotekárne či nájomné/. Samozrejme, bývať na vidieku vo vlastnom dome a bývať v Bratislave v prenájme, to je finančne obrovský rozdiel. Treba ho riešiť. Ale kauzálne. Treba sa spýtať, -ako je možné, že v Bratislave je toľko voľných miest ? Prečo rodení Bratislavčania s vlastným bývaním po skončení pedagogických fakúlt nejdú do škôl ale miznú napr. vo sfére informatiky alebo v korporatívnej sfére ? Toto je základný problém a nie regionálne rozdiely v životných nákladoch učiteľov.

Plat nie je iba na kompenzáciu životných nákladov. Plat učiteľa je predovšetkým jeho odmena za prácu. A tá je o to náročnejšia, o čo náročnejšie sú podmienky na to, aby výchovnovzdelávací proces prinášal u žiakov na vidieku približne rovnaké výsledky ako u žiakov vo veľkom meste. Nie je žiadnym tajomstvom, že práca učiteľa na spišskej, šarišskej, či gemerskej škole s prevahou žiakov z rómskych alebo asociálnych osád je náročnejšia ako u žiakov s fajnových lokalít Bratislavy-Starého mesta. Mudráci z Bratislavy od tohto ale abstrahujú. Ich zaujíma iba to, že bratislavský učitelia minú na svoj „bežný život“ azda aj dvakrát toľko, ako učitelia v Šarišských Michaľanoch…

Nazdám sa, že problém regionálnych rozdielov v životných nákladoch učiteľov je zástupný problém. Skutočný problém je nedostatok učiteľov vo veľkých mestách, osobitne v Bratislave. A osobitne v niektorých učebných predmetoch. A ešte osobitnejšie- napr. vo výučbe informatiky, jazykov a prírodovedných predmetov. Tento problém sa podľa mňa nedá riešiť regionálne diferencovanými platmi. Nedá sa riešiť stimuláciou príchodu vidieckych učiteľov do Bratislavy. Tento liek by fungoval iba dočasne. Vidiecki učitelia informatiky by sa v Bratislave trochu rozhliadli a potom by obetovali príplatky a utiekli za učiteľmi informatiky -rodákmi z Bratislavy do úradov a firiem, kde by im za ich informatickú kvalifikáciu zaplatili násobne viac.

Riešením problému je to, čo navrhujú školskí odborári: 1/ radikálne zvýšiť učiteľské platy všetkým a všade, bez ohľadu, kde učia a čo učia; 2/ ku zvýšeným platom dať navyše ešte príplatky nie podľa regiónov, ale keď už, tak podľa učebných predmetov-tam, kde je únik učiteľov do mimoškolskej sféry najväčší; 3/ zvýšiť právomoci zriaďovateľov a riaditeľov škôl pri diferencovanom odmeňovaní,-tak aby riaditelia mali voľnejšie ruky pri výrazne vyššom odmeňovaní učiteľov nedostatkových predmetov ; 4/ zvýhodnené odmeňovanie učiteľov nedostatkových predmetov uplatňovať tak, aby stimulovalo študentov pedagogických fakúlt voliť si už vopred finančne atraktívnejšie učebné predmety; 5/ zriaďovateľom a riaditeľom škôl vo veľkých mestách vytvoriť priestor /v rámci zákonníka práce a v rámci úpravy učebných rozvrhov/ pre učiteľov nedostatkových predmetov -aby mohli ľahšie popri úväzku v škole vykonávať aj prácu na čiastkový úväzok v mimoškolskej sfére. Atď.

-Ako vidieť, nejde o radikálne nové a netradičné riešenia. Ide o riešenia, ktoré navrhujú odborári a učitelia z praxe. Dôležité je, aby sa v diskusiách zohľadňovali aj tieto riešenia -a nie iba prvoplánové návrhy na kompenzáciu zvýšených životných nákladov bratislavských učiteľov nejakými pre nich ušitými regionálnymi príplatkami.

Dôležité je, aby sa diskusia uberala činorodým a tolerantným smerom. A nie smerom ku rozsekávaniu Slovenska na „lacné“ a „drahé“ regióny. Mohlo by sa totiž stať, že po učiteľoch by sa ozvali aj predstavitelia iných povolaní a aj oni by požadovali pre seba rôzne regionálne kompenzácie. A tak by Slovensko ďalej sekali a ďalej v národe zasievali lokálšovinizmus, závisť, nedajbože až nenávisť.

Takže, -skúsme riešiť problém, ktorý naozaj existuje. No neriešme ho mačetou. Riešme ho s rozumom, s toleranciou a s všenárodným porozumením. Výsledok musí byť prijateľný nielen pre vidiek či pre Bratislavu. Výsledok musí byť prijateľný pre celé Slovensko.