kronika

Tento skromný vetný prílepok venovala odchádzajúca prezidentka Slovenskej republiky najbeštiálnejšiemu politického zločinu, aký sa kedy stal v novodobej slovenskej histórii.

Prezidentkin prílepok bol k čomusi, čo nemalo a nemá s politickým atentátom žiadnu politickú relevanciu. Ide tu o prílepok k pripomienke útoku mladého človeka / indoktrinovaného vplyvmi zo zahraničia/ na iných mladých ľudí. Vraj to bol „teroristický útok“, pri ktorom sa nenávisť zo sociálnych sietí preniesla do fyzického priestoru. – Milá pani Zuzana, aj keď vám asi už dávnejšie „odborník“ Hamran nakázal označovať to ako „terorizmus“, o žiaden terorizmus nešlo. Bol to typický nenávistný fyzický útok, boli to vraždy z osobnej nenávisti voči LGBTI.

Dnes sme sa z posledného prezidentského prejavu pani Čaputovej vlastne dozvedeli, že popri hnusnom „teroristickom“ útoku na troch homosexuálov sme tu mali nedávno „tiež atentát na predsedu vlády“. Čin, ktorý sa stal akoby mimochodom, akoby to bol vedľajší produkt zla, ktoré zabíjalo pri „Teplárni“.

-Väčšinu slovenského národa ani len nenapadne porovnávať rozmer politického atentátu na premiéra s vraždou z nenávisti spred dvoch rokov. Väčšina Slovákov vie, že pri atentáte na R.Fica nešlo o prenos zla zo sociálnej siete do fyzického priestoru, ale o 1/ štvavú kampaň opozície proti vláde, 2/ dôsledok neustálych útokov opozičných médií proti R.Ficovi, 3/militantné protivládne pouličné výtržnosti, ktoré odchovali opozičného aktivistu a vraha Cintulu.

Každý prezident na začiatku mandátu vyhlasuje, že bude prezidentom všetkých občanov. V praxi ale nedokáže prekročiť svoj tieň a funkciu vykonáva prevažne z pozícií svojho politického zázemia. Avšak u Čaputovej bola táto neschopnosť osvojiť si videnie sveta z pohľadu väčšiny občanov mimoriadne výrazná. Čaputová zostala aj po vstupe do funkcie straníčkou. Stranila veľmi vyhranene progresívno-liberálnemu táboru. Bola nositeľkou jeho agendy. To jej takmer pri každom vystúpení na jednej strane vytváralo nadšených spojencov /najmä medzi tzv. kaviarňou/ ale na druhej strane čoraz viac a čoraz hlasnejších nepriateľov. Spôsob, akým prezidentka odmietala videnie a cítenie polovice občanov SR a trvala na svojej jedinej slniečkárskej „pravde“ bol často až urážlivý. Bez akéhokoľvek zmyslu pre pluralitu názorov a hodnôt, bez rešpektu voči oponentom.

Čaputová nevedela dať za pravdu nielen „smerákom“ ale ani vládnúcim konzervatívno-populistickým matovičkárom. Znepriatelila si tak nielen opozíciu ale aj predsedu vlády OLaNO. No a jej naivné snahy reštrukturalizovať vládu OLaNO/SaS podľa svojich liberálnych predstáv, to už bola úplná katastrofa. Takto Čaputová v praxi nielenže v spoločnosti nešírila pokoj, ale naopak, bola generátorom napätia či priam nenávisti. Polovica národa ju začala preklínať. Napokon bolo aj jej jasné, že pokračovanie v prezidentovaní už nie je reálne. Tak to urazenecky sama radšej vopred vzdala…

Čaputová bola mimoriadne stranícka prezidentka. Nedokázala sa ani trochu zmeniť a prispôsobiť si agendu nielen progresivistom a liberálom, ale aj konzervatívcom, socialistom, o národniaroch ani nehovoriac. Slová Čaputovej záverečnej samochvály boli rovnaké ako liberálne postuláty pri jej inauguračnom prejave pred 5 rokmi. Frázy o ochrane zabúdaných, o pomoci diskriminovaným, o ekológii, o spájaní sa v záujme svetové mieru, liberálnej demokracie a raja na Zemi. V pozadí za takýmto plytkým moralizovaním je však čosi iné…- Čo ? Nuž čosi, čo nie je až také vznešené. Silná negatívne ladená emocionalita, fixovaná jedným smerom.

Citlivejšie ucho i dnes začulo, že sa Čaputová ani pri tomto svojom poslednom prezidentskom vystúpení neodpútala od komplexu „Fico“, od ťažko skrývanej proti-smeráckej nenávisti. Aj v poslednom svojom vystúpení zostala verná sama sebe: kopila jedno progresívno-liberálne klišé, jednu moralizátorskú frázu za druhou. Zveličovala sladkasté aktivity svojho slniečkárstva, svoje včielky a stromčeky…bagatelizujúc to podstatné – časté protiľudové kroky, ktoré boli v rozpore s mienkou a hodnotami väčšiny Slovákov /referendá, zmluvy s USA, tolerovanie nezákonnosti minulých vlád proti vtedajšej opozícii…/. Čaputová rétorizovala, aby čosi maskovala.

Vrcholom jej krivého, ba priam politickopatologického pohľadu na slovenský svet je potom bagatelizácia vražedného útoku na predsedu vlády SR. Prečo ? Lebo išlo a ide o ňou démonizovaného Roberta Fica. Smutné, veľmi smutné, keď sa človek nevie nad určité veci povzniesť ani vo chvíľach bolesti či dokonca možnej smrti.

-Čaputová i dnes v prejave naznačila, že nikam neodchádza. Že nás tu chce obšťastňovať aj naďalej. Áno, je to pravda. Čaputová naozaj nikam neodchádza. Čaputová v očiach veľkej časti slovenskej verejnosti nanešťastie zostane. A stále bude prešľapovať na jednom mieste, v akomsi bludnom liberálnom močiari, so všetkými svojimi resentimentami a démonmi. Čaputová bude takto v očiach veľkej časti slovenskej verejnosti stále viac klesať. Stále viac padať. Stále viac nadol…