kronika

Tenis ako divák veľmi nesledujem. Ak už, tak ho radšej hrám, než by som sa mal dívať na zápas iných 2 či 4 športujúcich ľudí. Takže iba okrajovo. – To, čo spustila západná a samozrejme aj naša mediálna soldateska okolo výhry mladého španielskeho tenistu vo Wimbledone – to je teda riadny propagandistický masaker. Z talentovanej ale predsa len ešte iba začínajúcej tenisovej hviezdy urobili Angličania – teda novinári, usporiadatelia, funkcionári, diváci z horných sociálnych vrstiev, dokonca členovia kráľovskej rodiny doslova supermana.

-Teda vlastne „TERMINÁTORA“, ktorý zlikvidoval Djokoviča, -síce tesne, ale predsa. Akýsi novinársky šialenec napísal, že mladý Španiel je taký nadpozemsky silný, že by mohol ihneď odísť aj na Donbas a nakopať tam Rusom zadok. Západ má svojho super-hero: nádej, že ktosi predsa len porazí tých hnusných Rusov teda ešte žije, ešte úplne nezhynula…

Priznám sa, nerozumiem vášni divákov pre tenis. Ale ešte menej rozumiem tomu protiruskému fanatizmu, ktorý víťazstvo Alcaraza sprevádza. Veď Djokovič nie je Rus. Nie je ani len zahraničným žoldnierom na strane Ruska /hoci zopár Srbov na strane RF na Ukrajine bojuje…/. Djokovič nie je ani žiaden hlasný sympatizant Putina. Djokovič je iba srbský vlastenec, ktorý sa hrdo hlási k národnej histórii. Áno aj tej, ktorá je spojená s Kosovom a Metohijou, rodným krajiom jeho otca a kolískou srbskej kultúry a duchovnosti.

Djokovič v detstve prežil bombardovanie, ktoré bez mandátu BR OSN vykonal Západ /NATO/ v mestách jeho milovanej vlasti. Djokovič bombardovanie nijako nevyvolal, bol na to príliš malý. On iba trpel v úkryte, keď bomby Západu /samozrejme, že aj britské bomby/ padali neďaleko jeho domova. Briti napriek tomu Djokovičovi vyčítajú, že „humanitárne“ bombardovanie svojej vlasti aspoň dodatočne neodobril- ba že ho dokonca jemne skritizoval. – Toľká drzosť, – no len povážte !

Civilizovaný Západ, samozrejme na čele s tými elitami, čo na dvorci vo Wimbledone škodoradostne vítali každý Djokovičov zlý úder a aplaudovali každému bodu jeho súpera, nemôže Djokovičovi zabudnúť ešte jednu ďalšiu neslušnosť: predstavte si, Djokovič sa odmietol vakcinovať proti Covidu ! Djokovič sa vzoprel všeobecnému liberálmi nanútenému aktu pro-západnej konformnosti. Odmietol podriadiť sa posvätnej krave poslušnosti hodnotám Západu. Nuž a to sa neodpúšťa.

Tretí-najväčší hriech Djokoviča je, že je to Srb. Bývalý Juhoslovan. Teda SLOVAN. A čo Slovan, to takmer RUS ! Najmä, ak je voči praktikám Západu kritický a voči modlám Západu neposlušný. Takýto Slovan je možno nielen tajný Rus, ale aj ruský agent. Pansláv, -smrteľné nebezpečenstvo pre všetkých bielych Západniarov, -osobitne pre tých najbelších, „albínov“ priamo z Albionu…

Našťastie pre „albínov“ z Albionu, Djokovičov starší organizmus už nevydržal päťsetový zápas s mladým španielskym telom. Djokovič prehral, – a bujaré oslavy vo Wimbledone, vrátane nespútanej radosti členov britskej kráľovskej rodiny mohli naplno vypuknúť. Hip-hip-hurá ! Športovec zo Západu porazil športovca z Východu ! To je takmer to isté, akoby Západ vyhral svoj Drang nach Osten. To je akoby Kelto-Germáni definitívne zvíťazili vo svojom odvekom boji so Slovanmi.

Terminátor Alcaraz je hrdina nad hrdinov. Stačí ho nasmerovať na Belehrad a Juho-Slovania skončili. Stačí ho namotivovať proti Moskve – a jadro východných Slovanov – Rusi – definitívne padnú. Hľa, čo všetko vie vyvolať jedna dobre vypálená tenisová loptička. Dokáže písať dejiny. Nie iba tenisové, športové, ale najmä tie politické.

Londýn sa už druhý deň kúpe v radosti. Nech si to užíva. Len pozor, aby sa v toľkej radosti-veselosti napokon neutopil…