kronika

Štúdium na Gondovej sa dalo zvládnuť. Za tri týždne od začiatku skúšobného som bol so skúškami hotový a zvyšok semestra som potom už len vymýšľal. Najčastejšie som si vymýšľal rôzne sociálne experimenty. Napríklad medzi filmové zábery z olympijského Mníchova, nad ktorými spolužiaci na internáte iba híkali a ochkali, som namiešal zábery vtedy čerstvo postavených modernách budov /PZO, ObNV, obchodný dom…/ na Štrkovci. Spolužiaci rozhíkaní na záberoch z mníchovskej olympijskej štvrte si to nevšimli a pokračovali v híkaní a ochkaní.

Pri inom experimente som sa pred lyžiarskym kurzom pokúsil nachytať milovníkov poézie, ktorí tlieskali zo slušnosti čomukoľvek, čo bolo „oficiálne“ vydávané za báseň. Pomocou frekvenčného slovníka vtedajšieho môjho guru prof. Mistríka som si zo slov s najvyšším vyskytom v slovenskej poézii a pomocou najčastejšie používaných spojení, ľúbostných fráz, klišé a floskúl vytvoril akože moju ľúbostnú „báseň“. Toto dielo som potom na kultúrnom večierku pateticky zarecitoval pred stovkou študentov z Gondovej, s ktorou som bol na lyžovačke. Študenti dosť intenzívne tlieskali.

Keď som následne prezradil, že to nebola ozajstná úprimne napísaní báseň, ale iba zhluk slov najčastejšie používaných v slovenskom básnickom štýle, pár ľudí /aj sebe samým/ sa zasmialo a znovu zatlieskalo, no u ostatných bola odozva rezervovaná až odmietavá. Niektorí ma možno v duchu až znenávideli. Nečudo, dali sa mi nachytať. Nachytať sa dal aj vedúci lyžiarskeho, profesor filozofie ktorý bol vtedy šéfom strany na celej fakulte. Tiež to neniesol ľahko. Mrmlal čosi o neférovom prístupe ku vlastnému kolektívu…Neskôr, ke´d sa v perestrojkovom období stal riaditeľom ústavu, kde som pracoval, bol však korektným ba mal som pocit, že mám u neho od študentských čias istý rešpekt.

Prečo o týchto príhodách píšem ? Lebo ma hnevá, že / v poslednom čase, presýtenom internetovou, televíznou či rozhlasovou propagandou stále viac a viac,/ ľudia ľahko dajú na kadejaké četbotové, počítačom produkované somariny nachytať. A ako fňukajú nad čomusi len preto, že sa tam píše o srdci, cite, utrpení, malých deťoch a pod. A ako so zaujatím čítajú motivačné návody na očistu duše, na osobný rozvoj, harmóniu , ako tlieskajú frázam o riadení svojej kariéry, zvyšovaní kreativity, IQ, EQ a pod. Autorom lacných hlúpostí však môžu byť nielen četboty, ale aj psychicky chorí ľudia, najmä schizofrenici. Tí sa vo svojich lepších chvíľkach veľmi radi venujú grafomanickým produkciám.

Bojím sa ľudí, čo sa dajú na četboty ľahko nachytať. Sú nekritickí ku posolstvám predneseným ex offo, prezentovaným cez čosi, čo má malú ale predsa len minimálnu mieru autority. Takíto ľudia sú strašidlami demokracie a mám čo robiť, aby som sa kvôli nim nestal nepriateľom participatívneho riadenia spoločnosti. Našťastie, dôverčivá duša demokrata vo mne napokon vždy vyhrá.

Tak či onak, dnes treba byť riadne opatrný. O naše duše sa pokúšajú tisíce druhov pekelníkov. Treba byť pochybovačný a kritický. Treba byť dobrý slalomár medzi nástrahami modernej informatickej spoločnosti, -A čo vy priatelia, – darí sa vám to ?