kronika

Je tu vojnová cenzúra-nie ešte úplná, ale zákazov a prenasledovania za názor je až-až. Je tu vojnové strádanie obyvateľstva v tyle-nedostatok tovarov, raketová inflácia, zdrvujúce ceny energií, obmedzovanie svietenia a dopravy, zatváranie tovární okrem zbrojoviek…Sú tu transporty zbraní cez naše územie. Počujeme hukot cudzích lietadiel /českých, poľských, nemeckých, amerických/ nad našimi hlavami. Je tu množstvo cudzích vojakov a vojnových utečencov, ktorých na náš úkor živíme. Je tu jednoducho vojna. Na rozdiel od Ukrajiny a čiastočne aj Ruska, -zatiaľ bez mobilizácie. Zatiaľ.

Vojny je plný rozhlas, televízia, plné médiá. Vojnové narážky sú v kultúre, umení, vede, na školách. V rozhovoroch bežných ľudí. Všade. Je logické, že ani šport nemohol v tejto vojnovej dobe zostať uchránený. Prekrásnym príkladom je včerajšia udalosť na turnaji vo francúzskom meste Metz. Tu sfanatizované rusofóbne publikum /nepochybne s početnou enklávou banderovských emigrantov, agentov-provokatérov/ totálne znehodnotilo zápas ruského tenistu Medvedeva so Švajčiarom Wawrinkom.

Medvedev je dosť uzavretý a plachý človek. Nemá rád gestá na verejnosti-tobôž politické. Nie je to žiaden Djokovič. Je to pragmatický profesionál. Dokonca tak trochu bez farby a zápachu-nudný. A preto dvakrát udiera do očí, že práve tento mĺkvy´ športovec sa stal terčom útoku rusofóbov. Bučanie, piskot, smiech po každom neúspešnom zásahu, znepríjemňovanie života svietením do očí a pod. viedli k tomu, že aj tento flegmatik sa neovládal a ke´d už toho mal dosť, pustil raketu na zem. To už len potom bol medzi publikom nepriateľský rev. Medvedev je tiež človek a tak sa po prehre, ku ktorej diváci prispeli rozhodujúcou mierou, rozlúčil s milým publikom gestom, napodobňujúcim opicu. – Pravdupovediac, to bolo to minimum, čo by iný športovec smerom k fanaticky nepriateľskému davu urobil. – Nuž darmo, je vojna. A Medvedev je Rus. teda nepriateľ. Taký, akými boli kedysi Židia. Voči nim sa šovinistickí Francúzi z fašistickej Francúzskej republiky vo Vichy nesprávali inak.

Vojnové nálady sa v športe prejavujú rôzne. Napríklad aj vytešovaním sa z víťazstiev na MS či ME v tých druhoch športu, v ktorých dlhodobo dominovali ruskí športovci. Napríklad aj tým, že družstvá, ktoré by sa na rôzne výberové turnaje pri účasti Rusov nikdy nedostali. No keďže Rusom účasť zakázali, -ajhľa -je tu historický úspech-účasť na tom či onom turnaji. Miesto Rusov. Takýto úspech sa možno podarí aj inak dolu vodou idúcim slovenským hokejistom. Možno si takto miesto Rusov zahráme o Kanadský pohár.

Pravda, nie všetci. Zahrajú si asi iba tí ideologicky nepoškvrnení hokejisti, čo nehrajú v ruskej KHL. Tí zradcovskí lotri, ktorí sa ulakomili na rublíky, napokon pod tlakom „velikánov“ ducha ako Valábik, Handzuš či Šťastný zostanú doma….

Sú ale aj iné prístupy k športu počas vojny. Napríklad maďarský. Maďari na vojnové tendencie, ktoré sa vo svete prejavujú už dlhší čas reagovali posilnením vlastenectva a obrovskou finančnou a personálnou podporou športu. Vedia, že moderný človek vníma patriotizmus aj cez šport. Preto tie nepredstaviteľné investície do športu. Do patriotizmu. Preto tie nové futbalové štadióny, futbalové akadémie pre mladé talenty, preto tí drahí ale kvalitní tréneri zo zahraničia. Maďari pochopili, že v časoch, ke´d sa láme chlieb, možno aj hranice a možno aj existencia národov a štátov, treba sa zomknúť, byť jednotní, nepoddajní. A tak tí istí Maďari, ktorých sme pred 4-5 rokmi /ešte za vlády Smeru…/ porážali vo futbale u nás doma i v ˇMaďarsku, dnes hrajú v elitnej skupine Pohára národov. A my ? Zachránili sme sa len tak-tak v druhej najslabšej skupine. A včera sme na posmech sveta doma prehrali ešte aj s Azerbajdžanom. /Po dvoch chybách brankára Rodáka, ale to je druhoradé…/.

Všetci vo vojne trpia. Strany konfliktu i tí, čo ich iba „podporujú“ Jedni však vedia, že vojna je aj príležitosť. Príležitosť posilniť svoje mravy a posilniť svoje národné bytie, svoje národné povedomie. Aj cez šport. Druhí v tom vidia iba možnosť odbaviť sa na tých, ktorých momentálne bijú. Odreagovať si na nich svoje malé veľmocenské /francúzske, nemecké, talianske/ komplexy. A tretí len frfľú, robia ideologické čistky a chodia do New Yorku /kde ani nevedia názov ich štátu a nepoznajú ich zástavu/ podlizovať sa a robiť pánom veľkomožným zo známej newyorskej avenue húpacieho koníka.

Šport je dnes vo vojne. Od nás záleží, či v nej budeme aj v športe bojovať pod našou vlastnou slovenskou zástavou, alebo budeme len frfľať, šetriť, intrigovať a tešiť sa z almužny, ktorú nám páni zo Západu po vyhodení Rusov zo svetových podujatí ponúknu.