kronika

Odporúčam čítať rýchlo.

V živote som sa stretol s viacerými ľuďmi, čo sa živili ako pandúri, poddôstojníci, týždenníci, správcovia, administrátori, riaditeľskí asistenti, bakalári, donášači a poskokovia z povolania…Spoločnou vlastnosťou týchto snaživcov bola nadmerná úroveň ašpirácií. závisť na všetkých okolo nich, na tých, čo sú šikovnejší, vzdelanejší, úspešnejší. IQ na úrovni nižšieho priemeru až mierneho podpriemeru, dedinské chytráctvo miesto múdrosti a skutočnej vzdelanosti, podlízavosť voči vrchnosti a úlisnosť voči kolegom, zvieracia rafinovanosť.

Cenzori túžia po moci. Nemajú schopnosti, aby sa k nej dostali legálnou cestou. A tak obiehajú okolo tých, čo moc majú, zaliečajú sa im, domŕzajú, až dostanú od nich malú frčku, malú funkciu, malý bičík. A cezeň sa potom týmto poddôstojníkom dostáva aspoň malý odlesk maršalskej slávy, odlesk imperátorskej moci.

Cenzori sú do svojich malých funkcií, do svojich čo aj veľmi nepatrných úradných právomocí chorobne zaľúbení. Šikanovanie iných ľudí, buzerovanie podľa predpisov /i mierne za hranicou predpisov/ robia s ťažko utajovanou rozkošou. Sú to skvelí cyklisti, – hore sa krčia, dolu šľapú.

Málo sofistikovaná chytráckosť a zbabelá dedinská prefíkanosť však mierne podpriemernému cenzorovi nedovoľuje predvádzať svoju inštitucionálne delegovanú silu verejne. Na to, aby cenzor robil iným ľuďom zle verejne,- na to nemá gule, nemá odvahu. Tak ako kat v stredoveku, skrýva sa za masku. Kamufluje, skováva sa za anonymitu inštitúcie, za predpis, za automatického informátora v robotizovanom call centre. A ak sa jeho anonymita pred kolegami, susedmi, verejnosťou nedá zabezpečiť, tak sa pred tými, ktorým s vnútorným potešením škodí -aspoň vyhovára. Vyhovára sa na zákon, na predpis, na príkaz zhora, na zlé časy, na ťažký osud…

-Priatelia, sledujete hry Radošinského naivného divadla ? Pamätáte sa na štepkovskú postavičku donášača, dedinského súdruha tajomníka, oznamujúceho občanovi akýsi stranícky trest či postih ? „Víš, Jožo, já ta velice lutujem, to neny mój názor, to já len mysím urobit,- to já nyč, – to tí druhí, to tí hore, tí hore -ta sa kúúúrvy, -já nyč, to ony…“ – Toto je presne to, čo robí cenzor. On vlastne nemaže, nezakazuje, necenzuruje. To on nie, to káže predpis, to tí hore, tí ho dotlačili, to oni sú tí zlí, on nie, on nič…

-Takto sa predo mnou vyhováral na zákaz príliš ostrých recenzií jeden súčasný ešte stále plodný slovenský autor životopisných románov. – To ja nie, mne sa tie tvoje recenzie veľmi páčia, to ona, tá straníčka Handzová. A iný redaktor-z vydavateľstva- zdôvodňoval zákaz publikovania jednej mojej knihy odvolávaním sa tentokrát na Handzovej manžela,- samotného súdruha Mihálika. Takto sa na odmietnutie dať mi súhlas k vedeckej ašpirantúre odvolával podnikový stranícky feldvébel na okresného tajomníka, akéhosi súdruha Solíka. Takto zdôvodňoval môj šéf na výskumnom ústave zákaz cesty na vedeckú konferenciu do zahraničia…to ja nie, ja nič, ja by som ťa pustil, ale tá fanatická straníčka Bauerová, tá ťa považuje za nepriateľa režimu,-to je kúúúúrva, to nie ja, to tí hore …

S malými netalentovanými ale ambicióznymi, zlomyseľnými ale alibistickými ľuďmi mám veľa skúseností. Takýto ľudia boli, sú a budú. Čert s nimi. Na chvíľu pokazia náladu,- ale potom- ak použijem techniku funkcionalizácie, princíp funkčného smiešna nepríjemna, – prispejú k ozvláštneniu dňa, osviežia ho absurdným humorom. Okorenia deň o malú, neškodnú iróniu. O malý ale o to srdečnejší úsmev.

-Takže milí cenzori-nič proti vám. Pokojne robte svoju záškodnícku anti-kreatívnu a anti-demokratickú činnosť aj ďalej. Aby sme vedeli, že už dávno nie sme v rajskej záhrade. A že v reálnom živote nás tá burina, tá bodľač a žihľava, ktorú predstavujete, núti nespohodlnieť, núti byť v strehu a vymýšľať fígle, ako vás aspoň na chvíľu obalamutiť. Obísť a oklamať. A priniesť tak sebe a čitateľom aspoň mierny závan tvorivej slobody, sladkej a výživnej slobody slova. Ba dajbože , – aj malej dávky zvyškovej demokracie.