kronika

Predsedníčka KOZ Monika Uhlerová sa pred troma dňami v podkaste Denníka N dala počuť, že ona osobne je progresívna liberálka a nie ako jej predchodcovia na čele odborárov – ľavičiari a sociálni demokrati. Uhlerová tvrdo napadla zámer Smeru SSD postaviť v SR hrádzu progresivizmu. Byť proti progresivizmu je podľa Uhlerovej byť proti pokroku a sociálnej rovnosti. Byť za rustikálnu slovenskú sociálnu demokraciu „karpatského typu“ je podľa nej zadubenosť.

Uhlerová vyhlásila, že KOZ pod jej vedením nebudú mať blízky vzťah k Hlasu a Smeru, tobôž potom k SNS alebo perspektívne k Republike. Odborári predsa nemôžu podporovať strany s totalitnou či ako v prípade Republiky s vraj „fašistickou“ ideológiou.

Uhlerová jednoducho predstaviteľom sú časnej vlády poriadne nabrýzgala. Zdôvodnilka to síce nutnosťou byť stranícky nezávislými odborármi, – no v skutočnosti nie je jej politický postoj nestranícky ale jasne stranícky-v prospech progresívneho PS a liberálnej SaS. Uhlerová tak mocne uhla od ľavice, že nezakotvila v strede ale priamo na druhej strane politického spektra-na pravici.

Problém Uhlerovej uhnutia má dvojaké vysvetlenie: buď je to iba vyjadrenie jej vlastných dlhodobých politických /liberálnych/ postojov alebo je to nedostatok je politickej kvalifikácie. Ak je pravda, že Uhlerová vždy bola a bude liberálka, bez skúseností s prácou v priemysle a s odborárskou prácou v napr. v KOVO, potom je to smutné, ale je vec odborárov z výrobnej sféry, že súhlasia aby ich- tradičných ľavičiarov, zastupovala na verejnosti pravičiarka.

Ja sa však obávam, že aj keď platí prvé vysvetlenie, je Uhlerová hlavne nedostatočne politicky vzdelaná a skúsená osoba. Zdá sa, že Uhlerovej poznanie podstaty politického progresivizmu začína končí pri preklade slova progresívny=pokrokový do slovenčiny. Uhlerová nemá naštudovaný ideový základ politického progresivizmu, históriu vzniku a najmä praktické politické kroky progresívcov. Nie je tu čas na podrobnejšiu analýzu ideológie progresivizmu. Napokon, uzávery z analýzy by boli pre Uhlerovú asi aj príliš náročné na pochopenie. Zúžim to teda aspoň na poznatky, ktoré máme z programu ale aj praktických krokov našich progresívcov z PS.

• Donedávna sme tu mali živý príklad progresivizmu v podobe Z.Čaputovej. Čím sa vyznačovala ? Takmer úplnou ignoráciou boja pracujúcich v priemysle proti ich vykorisťovateľom-zamestnávateľom; naopak zveličenou pozornosťou na problémy nevýrobnej sféry, najmä médií, umenia, zábavy, mimovládok a pod. ; za funkčné obdobie sa Čaputová ani raz nepostavila na stranu slovenských robotníkov a zamestnancov a proti zahraničným oligarchom, monopolistov, špekulantom. Ani raz nenavštívila fabriky, ktoré zahraniční „investori“ zatvorili, kde dlhovali Slovákom na mzdách milióny eur…
• Ďalším živým príkladom progresivizmu bolo cca polročné vládnutie progresivistu Odora a jeho partie;. štylizovaný do pózy veľkého ekonóma-špecialistu sa ani len nepokúsil naštartovať ozdravné a revitalizčné procesy v ekonomike SR, zničenej 3-ročným bačovaním Matoviča a spol.; miesto štátneho rozpočtu ponúkol recesistický program demontáže sociálneho štátu, likvidácie azda všetkých sociálnych istôt dôchodcov ale tiež menej kvalifikovaných pracujúcich; ak by bol Odor a spol.vládli ďalej, boli by sme už v pekle bez akejkoľvek štátnej pomoci odkázaným, menej zarábajúcim, menej vzdelaným; v SR by vznikli komunity migrantov, ktoré by tu brali prácu našim slovenským zamestnancom; neexistovala by tripartita, slovenskú poľnohospodársku a potravinovú produkciu by úplne zmietli dovozy zo zahraničia; poddanská zahraničná politika Odora a spol. by drancovaniu Slovenska zahraničnými investormi nielenže nebránila, ale ešte by mu aj napomáhala—
• Tretím, tragikomickým príkladom progresivizmu v praxi bola krátkodobá exhibícia „odborníkov“ -progresívcov z ÚHP; ako si iste spomínate, ich riešenie sociálnej starostlivosti o slovenských dôchodcov vychádzalo z „vedeckého názoru“, že slovenskí dôchodcovia sa majú príliš dobre a že by štát mal sanovať svoje dlhy a deficity znížením nadmerných starobných a invalidných dôchodkov….

Väčšina slovenských odborárov sú ľudia kresťanského vierovyznania, uznávajúci kresťanské civilizačné hodnoty v osobnom a rodinnom živote. Progresívcami nasilu pretláčaná civilizačná zmena smerom ku LGBTI, genderizmu, k antikoncepcii, k zábave, k umeniu, k jednostrannému ekologizmu a pod. by u väčšiny pracujúcich más v SR narazila na tvrdý odpor. Výsledkom by boli sociálnej nepokoje, narúšajúce tiež pokojnú prácu a pracovnú motiváciu Slovákov. Ak by to viedlo ku štrajkom, demonštráciám, na ktorú stranu by sa postavili slovenskí odborári pod Uhlerovej vedením ? Na stranu „utláčaných“ LGBTI alebo na stranu státisícov ostatných slovenských pracujúcich ?

Problém Uhlerovej je, že okrem osobných motívov je jej progresivizmus v rozpore s hodnotami, so spôsobom života, s očakávaním sociálnych istôt a pracovných štandardov slovenských pracujúcich. Uhlerovej nikto nebráni, aby v súkromí uznávala liberalizmus a progresivizmus koľko len chce. Ak sa však Uhlerová ďalej chce vydávať za odborársku predáčku a hlas odborárov z celého Slovenska, potom je najvyšší čas, aby sa spamätala. Je najvyšší čas, aby prestala huckať odborárov z nevýrobnej sféry /lekárov, učiteľov, policajtov…/ do boja s vládou. Je najvyšší čas, aby odborári pod jej vedením prestali klásť vláde /nota bene v súčasnej finančnej situácii/ nesplniteľné požiadavky.

Ak sa Uhlerovej vedenie KOZ nevráti do normálu, potom prídu na rad odborári najmä z výrobnej sféry a služieb. Som presvedčený, že väčšina odborárov chce normálny konštruktívny vzťah k vláde. Nechce konflikty, rozbroje a nepokoje. Chce svoje istoty a pokoj na normálny život a prácu. Preto som presvedčený, že Uhlerová v SR neprejde.