kronika

Mikloško je podľa chýrov z prostredia KDH údajne najväčší odporca spolupráce medzi KDH a ľavicovo-národnými stranami /najmä Smerom a SNS/ v súčasnom povolebnom období. Chlapík, ktorému ide už na 77 rok sa s fanatizmom starca vrhol do boja proti paktovaniu sa s komunistami. Bojom s komunistami je skrz naskrz posadnutý takmer celý život. Hoci bol pôvodne matematik, v jeho postoji voči komunistom nie je nič racionálne, skôr naopak. Je to čistá emócia-trauma pochádzajúca zrejme z temných štruktúr jeho osobnosti.

Mikloško nie je schopný vo svojom križiackom ťažení voči všetkému, čo považuje za „komunistické“ abstrahovať od sociálneho učenia cirkvi, od spolupráce Smeru a KDH pri presadzovaní zákonov na obranu rodiny, na obranu nenarodeného života, sociálnych istôt seniorov a rodín s deťmi. Mikloško sa v boji s podľa neho „komunistami“ zo Smeru radšej spojí s ťažkými liberálmi s SaS a PS, -so šíriteľmi geneder ideologie, propagátormi LGBTI či s ľuďmi, akceptujúcimi konzum drog…než by sa spojil s ľavicovou konzervatívnou stranou Smer či SNS, ktorých program je programu KDH veľmi blízky. Mikloško ignoruje nielen programovú blízkosť ale aj pozitívne praktické skúsenosti spolupráce poslancov a predstaviteľov KDH a Smeru na miestnej a regionálnej úrovni. Pre Mikoška Smer = Fico=boľševik. Fanatizmus mu nedovoľuje brať do úvahy, že v Smere je aj poslanec Podmanický-ľavičiar a zároveň aktívny kresťan-katolík. Mikloško bol hluchý a slepý aj k odporúčania kardinála Korca a arcibiskupa Sokola, ktorých vzťah s Ficom bol nadpriemerne kladný.

Mikloško mal v živote bezpochyby veľa smutných zážitkov s komunistickým prenasledovaním pred rokom 1989. Sledovania a výsluchy na ŠTB a krátkodobé väzby boli iste bolestivé a traumatizujúce. Mikloško však nepatril medzi tých kresťanských disidentov čo najviac trpeli. Trpeli aj iní kresťanskí disidenti: napr. Korec, Baláž, Čarnogurský, Trstenský…Na rozdiel od Mikloška sa títo ľudia dokázali po 1989 odosobniť od svojich individuálnych osudov a v záujme viery a národa dokázali s „komunistami“ celkom pragmaticky spolupracovať. Mikloško nie. On zostal intelektovo a mravne uväznený v pozícii antikomunistu. Fanatického antikomunistu. Vždy a všade, asi až do smrti.

Nenávisť voči skutočným či domnelým komunistom je u Mikloška taká silná, že vyvstáva otázka či on sám vo svojom živote bol naozaj veriaci kresťan-katolík, alebo či nebol skôr disidentský dobrodruh, maskujúci svoj antikomunistický fanatizmus nálepkami kresťanského aktivizmu.

Ku spoločenským zmenám a národným pohybom po 1989 sa Mikloško staval tak, že lustroval, či na ich čele nestoja bývalí komunisti. Ak ich tam našiel, zavrhol prospešnosť hnutí a pridal sa radšej k odporcom, hoci to neboli Slováci, neboli kresťania či katolíci. Tak negatívne sa Mikloško v 1992 postavil voči snahám HZDS a SNS obnoviť slovenskú štátnosť. Horel svätou nenávisťou voči Mečiarovi či predstaviteľom SNS lebo to boli „komunisti“. Paktoval sa radšej z českými šovinistami, ateistami, liberálmi, len aby ukojil svoj antikomunistický hnev.

Mikloško v 1992 nebol v KDH sám, kto takto myslel. Antikomunizmus bola relígia aj pre iných vedúcich predstaviteľov KDH. Väčšina z nich neskôr pod dojmom slovenskej štátnej reality svoj nepriateľský postoj voči SR prehodnotila, ba sa aj národu za svoje vtedajšie protinárodné postoje ospravedlnila. /Čarnogurský, Palko…/. Mikoško nie. Čím je starší tým je fanatickejší. Akoby práve v jeho prípade platilo, že nie každý s vekom múdrie-niekto s vekom iba starne /a hlúpne/.

V súčasnosti sa zase láme chlieb slovenskej budúcnosti. Mnohí členovia KDH, najmä mladší, vzdelanejší a pragmatickejší sa usilujú o to, aby kresťanskodemokratické hnutie zase nezmeškalo vlak a konečne aspoň dnes nastúpilo na cestu vývoja, ktorú uprednostňuje väčšina národa. Starý zanovitý antikomunista Mikloško medzi nich nepatrí. Snaží sa zo zákulisia správne pro-slovenské zaradenie KDH čo najviac hamovať. Argumentuje pritom svojimi vlastnými nočnými morami. Máva na mladších kádehákov zaprášenými antikomunistickými rekvizitami…

-Je to škoda. Veľká škoda. Mikloško sedí dnes ako starý žabiak na prameni a plaší ľudí, čo chcú robiť realite primerané správne veci. Škoda, veľká škoda, že sú na Slovensku ľudia ako Mikloško. Ľudia, čo nevedia, koľko majú rokov. Nevedia, že dnes iba zavadzajú. Nevedia, kedy so cťou odísť. Mikloško vo vedení slovenskej kresťanskej strany ? Mikloško v slovenskom parlamente ? Áno ? Nuž teda, – úprimnú sústrasť Slovensko.