kronika

Skôr než poinformujeme o „revolučných“zmenách v organizácii a riadení ruskej armády, spomeňme, že aj tradične riadené OS RF dosahujú v aktuálnej letnej ofenzíve citeľné úspechy. Vojaci skupiny Východ dobyli v posledných 24 hodinách obec Ljubitskoje v Zaporožskej oblasti a vojaci skupiny Západ sa zmocnili obce Oľgovka v Charkovskej oblasti. Aj dnes je teda „kontingent“ 1-2 dobytých obcí Rusmi splnený.

Viac ako 4 roky bojov na ukrajinských frontoch spôsobili, že v ruskej ale aj ukrajinskej armáde došlo a dochádza k mnohým inováciám, ku rýchlym vojenskotechnickým a vojenskotechmologickým ale tiež organizačným a riadiacim zmenám. Je to pochopiteľné, konflikt trvá príliš dlho na to, aby sa v bojovej činnosti uplatňovali len staré osvedčené „sovietske“ postupy.

Transformačné zmeny prebiehajú na oboch stranách: ruskej ale aj ukrajinskej. Obe strany sa pritom, aj keď to neradi priznávajú – učia jedna od druhej a každé úspešné bojové know-how si vzájomne na preberajú. V dôsledku takýchto 4-ročných interakcií sa podľa svetových vojenských odborníkov stala Ruská ale aj Ukrajinská armáda asi najpripravenejšou a najinovatívnejšou armádou na svete. Obe armády disponujú takými poznatkami a zručnosťami, ktorými prevyšujú i také teoreticky zdatnejšie armády, akými sú ozbrojené sily USA a ozbrojené sily Číny.

Odborníci si všímajú, že v modernom ruskom vojenstve sa začína hovoriť o istom druhu „revolúcie“ v organizácii a riadení. Dá sa charakterizovať princípom stierania frontu a tyla, princípom kombinácie centralizovanej pyramidálnej organizačnej štruktúry s decentralizovanou sieťovou organizačnou štruktúrou a princípom integrácie vývoja, výroby a používania zbraní a munície do jedného nepretržite sa inovujúceho celku.

Pokiaľ ide o prvý princíp, obe strany sa snažia rozhodnúť o svojom úspechu nielen bojom na fronte ale aj mohutnými útokmi na vojenské a civilné ciele v zázemí. Drony a rakety stredného a dlhého doletu nivočia energetiku, infraštruktúru, vojenské zariadenia, no najmä zbrojovky nepriateľa prakticky na celom území nepriateľského štátu. Cieľom, najmä Ukrajincov sa stávajú aj rýdzo civilné objekty /školy, linkové autobusy, vlaky, lode, trhoviská, supermarkety a ich sklady a pod./. Cieľom takýchto atakov je vyvolať strach obyvateľstva a jeho nespokojnosť s krokmi vlády pri zabezpečovaní mierového života v tyle.

Ku stieraniu frontu a tyla dochádza napr. v armádnej logistike. Vojensko-priemyselný komplex bol pôvodne umiestnený hlboko v zázemí, pokiaľ možno mimo dosahu zbraní nepriateľa. V relatívnom pokoji sa v zázemí vyvíjali a odskúšavali prototypy nových zbraní. Dnes takýto luxus ani RF a ani UA nemajú. Aby sa vyhli ostreľovaniu zo strany nepriateľa, resp. aby sa minimalizovali škody pod zásahu vojenských vývojových a výrobných centier, pôvodne veľké vývojové inštitúcie a veľké zbrojovky sa delia na menšie celky, schopné sa lepšie skryť a vzájomne si suplovať svoje činnosti, keď sú nepriateľským zásahom na istý čas postavené mimo prevádzky.

To, čo je hlavné, je prechod od veľkých sérií /typických pre mamutie zbrojovky/ ku menším vývojovo-výrobným aktivitám, permanentne orientovaným na nové a nové prototypy, či vylepšenia bojových parametrov na základe rýchlejších spätnoväzebných informácií od vojakov z frontovej praxe.

Tradičná pyramidálna štruktúra sa opierala a opiera o to, že generálny štáb /samozrejme na základe poznatkov, tlmočených jednotlivými úrovniami riadenia/ a štáby nižších armádnych zložiek zadávajú vývojovým a výrobným inštitúciám námety a požiadavky na zmeny v parametroch zbraní a výstroja. Štáby dávajú vývojovému a výrobnému zázemiu veľké objednávky pre veľké celky. Musia byť viac-menej štandardizované, aby sa uplatnili v čo najväčšom počte jednotiek. Zohľadňuje sa tu interoperabilita, menej však už špecifičnosť podmienok bojovej praxe pre konkrétne vojenské útvary. Takýto postup sa opiera o dlhodobejšie plány bojovej podpory a MTZ armády. Je to postup logický, najmä pri zabezpečovaní munície aj efektívny, no z hľadiska reagovania na zmeny v technike a technológii bojov dosť ťažkopádny.

„Revolučnosť“ nového prístupu k uspokojovaniu zbrojných potrieb je v tom, že vláda dáva priestor aj súkromnej resp. „ľudovej“ iniciatíve ľudí zaoberajúcich sa vývojom a výrobou zbraní, streliva, výstroje a ostatného vybavenia bojujúcich vojakov. Na Ukrajine dnes pôsobia stovky, možno až tisícky malých garážových firiem, startupov, ba dokonca živnostenských dielní, kde sa vymýšľajú, vyvíjajú, vyrábajú alebo aspoň kompletujú-montujú rôzne súčiastky rakiet a dronov, ba celé drony. Výhodou zapojenia sa malých podnikateľov do zbrojnej malovýroby je, že podnikatelia a ich zamestnanci zo zbrojnej výroby nie sú povolávaní na front.

V Rusku dostali zelenú tzv. Ľudové zbrojárske /vývojové či výrobné/ komplexy. Nie sú to izolované garážové firmy, ale prostredníctvom AI zosieťované, vzájomne sa koordinujúce prvky systému. Medzi menšími vojenskými vývojovými a výrobnými firmami funguje konkurencia, súťaž o zákazky, no velenie armády sa snaží, aby táto súťaž nebola pre armádny celok zničujúca ale ekonomicky úsporná a akceleračná. GŠ tu čoraz viac funguje ako správca zbrojného trhu, správca trhu s inovačnými ideami a mediátor ich čo najrýchlejšieho odskúšavania a optimalizácie v bojovej praxi.

„Ľudové“ či privátne vývojovo-výrobné zbrojné celky /jednotlivé firmy/ sa snažia popri nutnej štandardizácii riešiť aj špecifické potreby bojovej jednotky na fronte, dané lokalitou, spôsobilosťami nepriateľa či kvalifikačnou štruktúrou danej bojovej jednotky. Menšie vývojové a výrobné zbrojárske firmy majú trvalejší kontakt s konkrétnymi bojovými jednotkami. Usilujú sa im šiť na mieru výzbroj a výstroj, promptne reagujúc na dobré či zlé výsledky spojené s nasadením nových zbraní, munície, výstroja v konkrétnom prostredí boja.

Tu, v nepretržitej vzájomnej komunikácii medzi veliteľmi a špecialistami menších relatívne autonómnych bojových jednotiek na jednej strane a vývojármi, technológmi a manažérmi malých pružných zbrojoviek a ich vývojových pracovísk sa najlepšie uplatňuje to, čo sme nazvali stieraním frontu a tyla. Vývojoví a výrobní pracovníci sa akoby stali súčasťou konkrétnych bojových jednotiek. A velitelia a zbraňoví špecialisti sa naopak stávajú súčasťou vývojových a výrobných zbrojárskych firiem. Vojaci na fronte sú akoby firemnými skúšobnými technikmi. Špecialisti v zázemí naopak, hľadia na svoje dielo očami praxe-cez potrebu jeho nekonečného procesu zdokonaľovania a dotvárania.

V takýchto podmienkach ťažko hovoriť o počte tých, čo sa zapájajú do bojovej činnosti. Vojakmi sú nielen vojaci, špecialisti a velitelia frontových jednotiek, ale aj vývojári, technológovia výroby, manažéri výroby ale aj finanční manažéri, neustále sa usilujúci o to, aby produkt bol nielen z bojového hľadiska účinný, ale aj zdrojovo dostupný a lacný.

Pokroky vo vojenstve, vo vede, výskume, vývoji, v rozvoji nových technológií zbraní a munície, výstroja vojakov, v ich osobnej ochrane, maskovaní, kamufláži, ochrane proti dronom a pod., v logistike a v organizácii a riadení úspešnej armády vždy stimulovali vývoj inovácií aj pre civilný sektor. Tak je tomu aj dnes. Samozrejme, nie iba v Rusku a na Ukrajine, -ale aj vo všetkých krajinách ktoré sú do bojov na Ukrajine zapojené: vývojom a výrobou nových zbraní, novej munície a pod. A teda aj na Slovensku.

Slovensko nevyvíja a nevyrába zbrane priamo pre potreby ukrajinskej či ruskej armády. Naše zbrane a muníciu odoberajú obchodníci so zbraňami. Tento medzičlánok, politicky tak dôležitý /!/ benefity z odskúšavania našich produktov v bojových podmienkach trochu limituje. Napriek tomu, -prínos bojových skúseností z „východného frontu“ pre rozvoj techniky a technológie uplatniteľnej NIE IBA v zbrojárstve, je nespochybniteľný. – Veru tak, či sa nám to páči alebo nie…