kronika

Svetovládne chúťky washingtonského „Nera“ – Donalda Trumpa neopúšťajú. Najnovšie chce dobyť Kubu a Irán. V prípade Kuby už Rubio začal aplikovať podobný spôsob získania „Ostrova slobody“ aký sa použil vo Venezuele. Minister zahraničia Rubio /Američan kubánskeho pôvodu/ za chrbtom legálneho vedenia Kuby /ale možno s jeho súhlasom/ začal rokovať s vnukom Fidela Castra o „mäkkom prechode“ komunistického havanského režimu na režim otvorený pre americký biznis, na režim pripomínajúci /tak ako vo Venezuele/ PROTEKTORÁT.

RF sa síce minulý týždeň pokúsila Američanov jemne poštekliť a poslala Kube dva tankery s ropou -v sprievode hladinovej vojenskej lode a ponorky, -no USA i RF vedia, že je to iba imitácia veľmocenskej ochrany Kuby zo strany jej voľakedajšieho veľkého protektora.

S Iránom je to inak. Pri jeho brehoch, v Ománskom zálive sa objavilo viacero ruských /čínskych ?/ vojenských lodí a neznámy počet ponoriek. Vraj kvôli spoločnému cvičeniu s iránskym námorníctvom. – Samozrejme , že nejde o cvičenie. Samozrejme, že ide o náznak odhodlanosti Ruska brániť spojeneckú krajinu, predstavujúcu mäkké pod-bruško Ruskej federácie. Avšak ide naozaj len o náznak. Sila, akú USA pri iránskych brehoch zhromaždili /tri lietadlové lode, 800 lietadiel, tisíce rakiet/ je väčšia než v súčasnosti celé ruské námorníctvo. Takúto silu ruské bububu iste od agresie voči Iránu neodradí.

Ak chce Trump dosiahnuť svoj svetovládny cieľ, ak chce získať kontrolu na rozhodujúcou väčšinou energetických zdrojov Zeme, musí po Venezuele dosiahnuť aj kontrolu nad ropnými a plynovými zdrojmi Iránu. Venezuelský alebo chystaný kubánsky model „soft-agresie“ resp. „smart-vojny“ sa tu nedá realizovať. Pokus bol -tisíce demonštrantov nabudených izraelskými a americkými špiónmi proti vláde v Teheráne však zlyhal. Vo vládnucej iránskej elite nenašli kompromisnícke typy, podobné venezuelskej vieprezidentke alebo vnukovi Fidela Castra. Minister zahraničia Rubio sa vyjadril, že rokovania s Iránom sú veľmi ťažké. Iránski vyjednávači sú vraj veľmi tvrdí rokovací partneri.

Iránci podľa Rubia nepristupujú k preberanej tématike rozhovorov ako pragmatickí politici, či ako obchodníci, ale iba ako šiítski klerici, ako fanatickí obrancovia svojej ideológie. Nedajú sa navnadiť ani na cukor / napr. na výhodné ponuky na spoluprácu s americkými korporáciami/, nedajú sa zastrašiť ani bičom /čiže ohromnou americkou inváznou silou/. Kritérium, ktorým sa riadia nie je ziskovosť ale sväté pravdy, súry, – t.j. citácie z Koránu.

Ak Trump bude chcieť za týchto podmienok úspešne dokončiť ťaženie za ovládnutím celosvetovej energetiky, bude musieť v prípade Iránu použiť hrubú vojenskú silu. Bude musieť – prvý raz vo svojom politickom curriculum vitae , reálne, na priamo, začať bojovať. Jeho iránsky protivník je na nebi a na mori určite slabší ako USA. No ani mimoriadne krvavé údery z mora a zo vzduchu iránsku dušu fanatického „božieho bojovníka“ neprinútia kapitulovať. Iránski šiítski ajjatolláhovia sfanatizovovali milióny a milióny ľudí, ktorí nebudú mať strach zo smrti a budú za svoju šiítsku pravú vieru tvrdo bojovať a bez strachu umierať. Americké mariňácke výsadky alebo task forces špeciálnych jednotiek to budú mať na perzskej zemi ukrutne ťažké.

Áno, Trump a spol. kalkulujú, že po zničujúcich úderoch z mora a zo vzduchu, dôjde v Iráne k povstaniam utláčaných sekulárnych Iráncov, monarchistov. študentov a pod. Dôjde možno aj ku povstaniam početných iránskych národnostných menšín /najmä Azerbajdžancov/. No Washington by sa na efekt z týchto povstaní nemali veľmi spoliehať. Ak sú totiž v Iráne státisíce odporcov klerikálneho šiítskeho režimu, potom narazia na milióny fanatických podporovateľov tohto režimu. Iránski kontrarevolucionári to budú mať veľmi veľmi ťažké. Aj keby boli zo vzduchu a z mora podporovaní Američanmi. Vládny režim totiž nebude osamelý. Budú ho podporovať nie iba Rusi a Číňania, ale neoficiálne aj Jemenci, Turci, Pakistanci, Afgánci, a tiež silné šiítske skupiny v Iraku, Bahrajne, Libanone, solidárne islamské skupiny v mnohých islamských krajinách a stredoázijských krajinách bývalého ZSSR.

Vojenskí experti v USA nepredpokladajú, že event. boje skončia nejako veľmi rýchlo. Určite nie tak rýchlo, ako skončila americko-izraelská agresia voči Iránu, čiže pri nivočení iránskych jadrových zariadení. Jednorazové zničenie nejakého iránskeho vojenského cieľa zďaleka nepovedie ku kapitulácii režimu. USA sa budú musieť pripraviť na dlhú vojnu, možno podobnú-opotrebovaciu, aká sa odohráva na Ukrajine. Možno takú, ktorá má potenciál vyvinúť sa z americko-rusko-čínskej proxyvojny na regulárnu vojnu s použitím nie iba konvenčných zbraní /v ktorých majú USA prevahu/ ale aj s použitím minimálne taktických jadrových zbraní.

Vojna USA o geopolitickú nadvládu nad iránskymi energetickými zdrojmi a nad de facto ruským Kaspickým morom, /proxy/vojna USA proti Rusku a Číne zatiaľ ešte nezačala. Americká a čiastočne aj židovsko-americká a izraelská politická elita má ešte zopár dní /hodín/ na to, aby Trumpa od veľkej americko – iránskej vojny odhovorila. Ak sa jej to nepodarí, začnú boje, ktoré v najlepšom prípade ukončí buď predčasný Trumpov politický pád alebo víťazstvo demokratov v najbližších voľbách amerického prezidenta.

Novinári radi konšpirujú o tom, že svet onedlho čaká čosi veľké, čosi zlomové. Ktohovie, či to čosi naozaj príde, akú bude mať podobu a kedy a kde sa objaví. Požijeme-uvidíme.