kronika

Suseda sa mi pochválila, že bude hrať večer pri rozdávaní Igricov za filmovú a televíznu tvorbu dôležitú úlohu. Vraj nech si to udeľovanie Igricov pozriem a potom nech jej poviem, aké to bolo.

Poslúchol som. Udeľovanie Igricov som pozeral až do konca. No a teraz, aspoň touto cestou jej tlmočím, aké to teda podľa mňa bolo.

Nuž pokiaľ ide o ňu a o drvivú väčšinu organizátorov a držiteľov ocenenia Igric, bolo to fajn. Výnimočne som nemal výhrady ani k oceneným. Zatiaľ dobre. No keď som už u jednej ocenenej, tam už to nie je až také jednoznačné fajn. Iba ona vie prečo popri svojich profesionálnych pocitoch „musela“ tlmočiť verejnosti aj svoje vnímanie aktuálnej slovenskej realite. Samozrejme jednostranne, cez prizmu svojej slniečkárskej politickej orientácie. Vraj dnes my všetci žijeme v akejsi ťaživej atmosfére. A vraj je úlohou umenia proti nej bojovať. Nech pani Č. prepáči, no ja v ťaživej atmosfére nežijem. Pokiaľ ide o politiku, uľavilo sa mi, lebo poslanci parlamentu schválili novelu Ústavy, ktorá sa mi páči. Pokiaľ ide o bežný život, prežívam na svojej lesnej dači šťastné obdobie, – za každým smrekom pekný dubák, jednoducho paráda.

Leitmotívom tohtoročného Igrica bol podľa hlavnej organizátorky pani I. Vavrovej labyrint. Mal by symbolizovať bludisko, v akom sa dnes náš svet nachádza. Mal by ale symbolizovať aj nádej, že vďaka Ariadninej niti umenia, sa nám podarí z bludiska napokon šťastne dostať. Vavrová spomenula, že jedným z prejavov nášho blúdenia po labyrinte bolo i hľadanie peňazí na zabezpečenie udeľovania tohtoročných Igricov a všetkej aktivity s tým spojenej.

Toto beriem, peňazí dnes naozaj nie je dosť. Nielen v umení, ale ani v školstve, zdravotníctve, poľnohospodárstve, sociálnej starostlivosti…dokonca ani v súdnictve, polícii a armáde. Navyše, nejde len o náš slovenský problém. Ide o problém minimálne celoeurópsky. Najskôr konflikt na UA, potom protiruské sankcie a napokon Trumpova colná vojna proti celému sveta- to sú veci, ktoré neprospievajú blahobytu – a samozrejme ani blahobytu na našom malom ale milom Slovensku.

Spomenuté komentáre dvoch dám z pozadia Igrica ma nepotešili ale bol by som ochotný si ich odmyslieť a zapísať si Igrica do pamäti ako vcelku pozitívne podujatie.

Že mi na tohtoročného Igrica zostanú v pamäti zlé spomienky, o to sa zaslúžila ďalšia dáma. Pri nej platí, že do tretice všetko najhoršie. Tou dámou bola bývalá predsedníčka vlády SR Iveta Radičová. Úplne bez nadväznosti na to, aká bola jej úloha /odovzdať cenu Igrica v jednej z kategórií/, len čo sa chytila mikrofónu, už aj začala metať oheň a síru na dnešné Slovensko. Na Slovensku je podľa nej všetko zlé, čo zlé-priam katastrofálne. V rámci celospoločenského úpadku je na tom mizerne aj kultúra a umenie. Za všetko vraj môže akýsi netvor, akýsi hrozný Minotaurus, spoly človek spoly riadne hovädo, ktorý sedí skrytý v labyrinte a odtiaľ nás neskutočne tyranizuje. Vo všetkých oblastiach no najmä v umení. Radičová nespomenula jeho meno, no vraj všetci dobre vieme ako sa volá a vieme aj to, ako sa volá tá osoba, zodpovedná za umenie, ktorá mu v jeho zločineckej činnosti pomáha.

Umelci vraj veľmi dobre vedia, kto im kradne ich umeleckú slobodu, kto ich za ich pravdivú umeleckú reflexiu skutočnosti prenasleduje, kto im ubližuje. Vedieť však vraj nestačí-treba sa netvorovi postaviť na odpor, oslobodiť sa od neho a obnoviť priestor pre slobodu a demokraciu.

Človek by sa po týchto Radičovej myšlienkach chcel spýtať, že v čom sa prejavuje nesloboda umeleckej tvorby, spôsobená na Slovensku vládnucim netvorom. Zakazuje sa u nás azda slobodne tvoriť ? Máme azda plné väznice za slobodu tvorby trpiacich umelcov ? Koľkí geniálni tvorcovia-úbožiaci, skončili kvôli porušeniu umeleckej cenzúry na šibenici ? Kde je tá bieda, tá krv, tie pomyselné mŕtvoly, ktorých existenciu Radičová podprahovo naznačovala ?

Suma sumarum, hovoriť takto, ako včera na Igricovi hovorila Radičová, dokáže niekto, kto je myslením čosi také ako Cintula. Nie – Radičová včera do nikoho nevyprázdnila zásobník revolvera. Z nezvládnuteľnej nenávisti však vyprázdnila čosi iné. Rozosiala po verejnom priestore toľko zla, ako v poslednom čase málokto.

Ak je táto pani profesorkou, potom sa pýtam, čoho profesorkou asi tak je ? Lebo sociológie spôsobom komunikácie ani najmenej. Akej katedre, akej fakulte šéfuje ? Na um mi prichádza iba jediná odpoveď. Že je to profesorka a doktorka vied o hejtovaní. Že je to vedúca katedry „cintulológie“. Že je to rozsievačka nenávisti. Proti komu ? Isteže proti legálne ustanovenej vláde SR. Súčasne však aj šíriteľka zloby, zameranej voči všetkému a všetkým, čo na Slovensku žijú v mieri a v relatívnej spokojnosti.

Tí, čo s týmto konštatovaním nesúhlasíte, iste začnete s protiútokom, – že veď aj tento blog je šírením nenávisti-nenávisti voči I. Radičovej. Nie, nie je. Mýlite sa. I. Radičová ako odborníčka na sociológiu bola podľa mňa pre SR v mnohom prínosom. Mnohé jej profesné myšlienky aj oceňujem . No čo nemôžem akceptovať, to je jej politický dosť brutálny útok na pokoj a stabilitu Slovenska. – V tomto ohľade som nekompromisný. Riadim sa zásadou, že sa klin sa klinom vybíja. Lebo inak sa nepohneme ďalej. A budeme do seba búšiť, až kým sa ten klát na ktorom do polena búšime, to naše Slovensko, – vnútorne úplne nerozpadne.

A to predsa nechceme. Alebo áno ?