kronika

Prvé partizánske skupiny na Slovensku zakladali komunisti, funkcionári KSS. Prevažne z iniciatívy 2. a najmä 3. ilegálneho ÚV KSS, ktoré v r. 1942-3 viedol J.Osoha. Moravský Slovák, ktorý dúfal vo vznik Slovenskej sovietskej republiky, úzko naviazanej na ZSSR -s vlastnou medzinárodne uznávanou štátnou suverenitou alebo so suverenitou zdieľanou, v podobe SSR ako súčasti ZSSR.

Komunistami zakladané jánošíkovské partizánske družiny vznikli na pokyn 2. a 3 ilegálneho ÚV KSS v lesoch v okolí Vihorlatu, /Vihorlat, Boroš/ a okolí Banskej Štiavnice /Exnár, jánošíkovská skupina Sitno/ alebo v lesoch Malých Karpát /Hlinenský/. Tieto skupiny nemali spojenie so ZSSR, nemali logistiku a tak pomerne skoro po svojom vzniku zanikli.

Inou vecou boli partizánske skupiny vzniknuté v 1944. Tie už zakladali komunisti spolu s ruskými utečencami zo zajatia, neskôr spolu s príslušníkmi špeciálne vycvičených partizánskych veliteľov zhodenými z lietadiel zo ZSSR.

Zaujímavé je, že buržoázny čechoslovaskisticky ladený luteránsky odboj s väzbou na Benešovu exilovú vládu vlastné partizánske oddiely nezakladal. BURŽOÁZNO-DEMOKRATICKÉ PARTIZÁNSKE SKUPINY NA SLOVENSKU NEBOLI. Boli iba komunisticky ladené partizánske oddiely. Aj v tvrdo evanjelických protitisovsky ladených oblastiach ako sú Myjava, Brezová, Biele Karpaty, Turiec…Aj v týchto regionoch stáli za vznikom partizánskych oddielov miestni komunisti /napr. na Brezovej J.Repta/ a neskôr sovietski utečenci z koncentrákov alebo partizánski velitelia zhodení zo ZSSR lietadlami.

V partizánskych skupinách, v ktorých velili sovietski dôstojníci a špecialisti obsah a formu odbojovej činnosti však už neurčovala KSS ale Sovieti, riadení komunistami z Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve.

Partizáni-komunisti začínali odboj ako ideoví protivníci nemeckého ale aj domáceho slovenského „fašizmu“. Ideologicky motivovaná protifašistická bojová činnosť sa u nich spájala s tzv. triednym bojom. Komunistickí partizáni ešte počas bojov v SNP a potom v horách po porážke povstania jedným očkom poškuľovali po budúcich časoch, o ktorých sa nazdali, že budú spojené s komunistickou vládou na Slovensku. Očakávali, že budú spojené s komunistickou ideológiou a skúsenými komunistickými kádrami na významných úradoch, vo fabrikách a v spoločenských organizáciách.

Nemali zlý odhad vývoja Slovenska. Slovensko sa opäť ,-za trest, že prvá SR úzko spolupracovala s nacistickým Nemeckom, a že viedla vojnu proti ZSSR /prakticky/ a Spojencami /teoreticky/, dostala do područia Čechov, tentoraz však zároveň aj do područia /prevažne českých/ komunistov. Bývalí komunistickí partizáni sa po vojne dostávali do atraktívnych pozícií na úradoch, v armáde, v ekonomike, v spoločnosti, ba dokonca i v kultúre a umení. – Ilustrujme si to na príklade niekoľkých komunisticko-partizánskych klanov z územia dnešného Trenčianskeho kraja.

Grznárovci-Kramárovci

Zakladateľmi klanu boli Albín Grznár , Ondrej Kramár a Jozef Ivanka. Všetci traja boli ilegálnymi komunistickými aktivistami v Baťových obuvníckych závodoch. Hoci sa ich odboj prejavoval letákovou aktivitou a malými diverziami aj pred SNP, až v SNP sa zmenil na skutočne bojovú partizánsku činnosť. Zapojili sa do bojov proti Nemcom pri obrane Hornej Nitry. Albín Grznár padol v bitke pri Baťovanoch-Šimonovanoch. Ondrej Kramár sa dožil oslobodenia.

Po vojne sa blízky príbuzný Albína Grznára stal vedúcim pracovníkom v rôznych podnikoch. Jeho kariéra vyvrcholila v Bratislave, kde sa stal prvým riaditeľom Prioru na Kamennom námestí. Jeho syn hrával hokej za dorast Slovana /spolu s bratmi Šťastnými/, neskôr sa vrátil do Partizánskeho ako zubný lekár. Manželka, bývalá známa manekýnka, bola jednou z protagonistiek Nežnej revolúcie v Partizánskom.

Ondrej Kramár uprednostnil pred náročnými riadiacimi funkciami užívanie si na poľovačkách a pri alkoholických pitkách. Na posedeniach v jeho poľovníckej chate sa robila kádrová politika okresu Topoľčany. Alojz Kramár, blízky príbuzný Ondreja Kramára sa stal komunistom- hercom v Slovenskom národnom divadle. V divadelnej kariére pokračoval aj jeho mladší príbuzný Maroš Kramár. Zaujímavé, ako sa to v rodinách partizánskej komunistickej šľachty vyvíja. Dcéra Maroša Kramára dnes študuje a žije v New Yorku a má /ako sa kedysi písalo do posudkov/ „kladný vzťah k americkému kapitalistickému zriadeniu“.

Chuťkovci-Dubčekovci

Obe rodiny pochádzajú z oblasti Uhrovca-Bánoviec-Trenčína. Osudy rodiny Dubčekovcov sú dostatočne známe. Do protifašistického odboja sa zapojil Dubček senior i jeho synovia. Starší z nich Julius padol v SNP, druhý Alexander prežil, funkcionárčil a študoval marx-leninizmus v ZSSR. Senior Štefan Dubček bol ešte za prvej SR uväznený a neskôr sa dostal Mauthausenu. Po vojne najprv robil v Nábyt.závodoch v Topoľčanoch, potom, od r. 1948 po nástupe G.Husáka za Predsedu zboru povereníkov SNR sa stal personálnym šéfom Zboru povereníkov. Po uväznení G.Husáka bol z funkcie garnitúrou V.Širokého odvolaný a odišiel do starobného dôchodku. Jeho syn Alexander to napokon dotiahol na šéfa KSČ a na jednu z tvárí Pražskej jari. Po nútenej politickej odmlke v dĺžke cca 18 rokov zaujal miesto šéfa buržoázno-demokratického parlamentu Č-SFR. Jeho synovia sa uplatnili ako lekári a diplomati. Požívali značný honor od režimu, ktorý sa už od komunistickej ideologie ostro dištancoval.

Komunistickú partizánsku rodinu Chuťkovcov predstavujú najmä 3 sestry Chuťkové, príslušníčky partizánskeho odboja v okolí Bánoviec nad Bebravou. Dve zo sestier Chuťkových v bojoch padli, Elena Chuťková neskôr Litvajová bola ťažko zranená ale prežila. Po vojne zastávala rôzne stranícke a riadiace funkcie, až sa napokon stala funkcionárkou komunistického ženského hnutia na Slovensku. Jej kariéra vyvrcholila v pozícii šéfky Slovenského zväzu žien a členky Predsedníctva ÚV KSS. Mladšia generácia Chuťkovcov-Litvajovcov patrila k „zlatej mládeži“ komunistickej-partizánskej šľachty v Bratislave.

Pamätníci vývoja v rodinách partizánskej šľachty pomaly vymierajú. Dnešné generácie sa už o životné peripetie rodín starých partizánov a komunistov nezaujímajú. Miesto osudov ľudí sledujú „kolobeh peňazí v prírode“. Škoda, pretože zákony vývoja ľudských osudov a osudov rodín v rôznych spoločensko-politických kontextoch sú poučné aj pre dnešok, a aj pre budúcnosť. Sú vskutku naozaj poučné.

-A to napriek tomu, že tieto príbehy partizánov a ich rodín sú zväčša poskladané na klebetách ich súčasníkov a známych.