kronika

Nechcem otravovať ľudí v predposledný letný deň teóriami. Preto iba zjednodušene a krátko: v SNP boli traja moji príbuzní. Ani jeden nebojoval v SNP proti tisovskému fašistickému režimu, tobôž proti „slovenskému štátu“ a už vôbec nie za obnovu masarykovskej ČSR. Ani jeden z nich v SNP nebojoval za vládu komunistov a proti kapitalizmu. Keď som sa ich pýtal prečo išli do akcií v rámci povstania, všetci traja nezávisle na sebe odpovedali: išli sme BOJOVAŤ PROTI NEMCOM.

Nemci začali /po provokáciách partizánov a agentov z Londýna/ obsadzovať Slovensko. Že na základe medzištátnej zmluvy, to je vec pre historikov. Nikto z tých, čo išli do SNP na akési ochranné zmluvy nemyslel. Bežný povstalec /nie iba vojak Slovenskej armády a nie iba partizán s oddielu pod vedením sovietskych veliteľov a slovenských komunistov – ale aj bežný doborovoľne zmobilizovaný občan/ išiel do boja, lebo Nemci začali obsadzovať jeho krajinu, jeho Slovensko. A on sa týmto cudzincom rozhodol postaviť na odpor. Chcel, aby Slovensko zostalo pre Slovákov a nie pre Nemcov. Preto išiel do SNP. Za Slovensko a slobodu slovenského národa.

Jeden z mojich príbuzných, -poddôstojník Slovenskej armády skončil napokon v koncentráku a prežil iba vďaka dobrého „koreňu“ a šťastiu. Po vojne odmietol vybaviť si akékoľvek odbojárske výhody a do dôchodku pracoval ako traktorista na družstve. Druhý dostal, čo chcel. Majetky po Nemcoch a život dožil v jednej z bývalých nemeckých dedín bývalého Hauerlandu. Tretí mal učňovskú školu a tak ho ako „vzdelanca“ zlanárili medzi žandárov. On jediný bojoval proti fašistom – nie však domácim „klérofašistom“ či „hitlerovským fašistom“ ale proti FAŠISTICKÝM BANDEROVCOM. Hovoril, že išiel na východné Slovensko „biť banderov“. Podarilo sa. Po nástupe komunistov začal mať ako nestranník problémy. A keď sa na južnom Slovensku, kde slúžil a kde sa už začali po nástupe Širokého rozťahovať maďarskí „elvtárši“ /vraj maďarskí komuništi-v skutočnosti ale maďarskí šovinisti-fašisti/ z „verejnej bezpečnosti“ ho súdruhovia vyhodili.

Dvaja z ,mojich troch povstaleckých príbuzných teda predsa len proti fašizmu bojovali. Ibaže nie v SNP, ale po ňom. Proti fašistom z Ukrajiny a proti fašistom z Maďarska. Bojovali úplne inde a úplne inak, ako to popisovali čechoslovakistickí, bolševickí „historici“. A v rozpore s tým, ako to dnes popisujú mladučkí euroatlantickí, slniečkárski eleévi historiografie. A ako to po nich rapká v prejavoch kadejaký Šimečka, Čaputová, Ódor, taký či onaký slovakofóbny politik či publicista z pro-západných médií.

Slovenské národné povstanie bolo podľa mojich pre mňa najautentickejších zdrojov informácií a uveriteľných životných skúseností bojom proti Nemcom. Bojom proti okupantom zo Západu. Bojom za slobodu Slovákov a Slovenska. Historici nech si píšu, za čo ich platia. Slovákov neoklamú. Slovenský národ je múdry. Slováci vedia svoje. A zo svojho poznania nepopustia.