Viem, čo je umelecká fikcia, ale predsa. Ak sa nejaký film odvoláva na konkrétne miestne a historické reálie, mal by byť aj detailoch aspoň trochu presný, realistický. Bohužiaľ, seriál o obchodnom dome Dunaj taký nie je. Pri popise historických reálií je hrubo manipulatívny, konjunkturálny, v najlepšom prípade lajdácky urobený.
Na toto konštatovanie mi trúfalo stačilo sledovanie asi 15 minút včerajšieho dielu, keď som čakal na skončenie prestávky vo futbalovom zápase Lazia Rím s AC Miláno. Stručne napíšem, čo mám na mysli. Nuž napríklad luxusné kostýmy á la 30-40 te roky. Devy a páni v záberoch vyzerajú ako na módnej retro-prehliadke. Ja viem, že sa tu kostyméri chceli vyblázniť a poriadne zarobiť, no mali predsa len trochu urobiť rozdiel v odevoch z interiéru OD Dunaj a odevoch bežných ľudí na ulici. To isté platí o automobiloch. V čase, v ktorom sa seriál odohráva, osobných aut na Slovensku nebolo veľa. Ešte aj prezident Tiso sa často prevážal po meste na otvorenom koči, nie na aute. A tu, vo filme samý naleštený pestrofarebný oldtimer. Pastva pre oči, ale nie pre dušu, lebo tá pozná vtedajšie reálie.
Najpozoruhodnejšie však je vykresľovanie dobovej sociálno-politickej reality. To vlastne nie je ani vykresľovanie. To je skôr skresľovanie. Vo filme sa napr. stretávame so Židovkou, ktorá tvrdo pracuje ako slúžka, upratovačka. Na sklo akejsi budovy cez deň maľuje švihácky oblečený mladý muž nápis „Nacistické svine“. Nuž tento chlapec bol asi prognostik, lebo výraz „nacistický“ sa začal u nás používať až po vojne a nadužíva sa až dnes – napr. slniečkármi a extrémistami z Antify. Pre nich je každý vlastenec „náckom“.
Jediný nácek, ktorého za prvej SR poznali, bola známa komická figúrka z Banskej Štiavnice – „štiavnický nácek“. V časoch prvej SR sa písaniu protirežimistických nápisov venovali najmä komunisti, členovia ilegálnej KSS. Nápisy ale neboli antinacistické. Boli strohé : „SMRŤ FAŠIZMU“. Alebo „Nech žije KSS !“, “ Nech žije SSSR“…Autori týchto nápisov to nerobili cez deň ale hlboko v noci. Oblečení neboli ako fičúri, ale v chudobných proletárskych háboch či montérkach. A ak ich pritom ľudia videli a udali, nenaháňali ich členovia HG v prehliadkových uniformách, ale regulárna štátna polícia či civilisti-agenti ÚŠB. Tak ako neskôr za komunizmu nenaháňali kriminálnikov po uliciach milicionári ale obyčajní esenbáci alebo eštebáci.
Úplne mimo sú scény z bratislavských nočných lokálov a reštaurácií. Tu sa /tobôž pred esesákom Jankom Koleníkom/ nepospevovali najnovšie americké šlágre v perfektnej angličtine, nehral sa džez, swing, blues a iná „negerská“ hudba – ale NEMECKÉ šlágre a SLOVENSKÉ šlágre á la F.K.Veselý, tangá alebo zmodernizované ľudové pesničky a pesničky z operiet od Gejzu Dusíka. Žiadna „Bratislava Hot Serenaders“ ale Cigáni, Gejza Dusík a F.K. Veselý. Hviezdou populárnej hudobnej scény bola prvá slovenská popová diva Magda Schwingerová-Mutňanská. Skvostom jej umeleckej produkcie bola slovenská verzia nemeckého šlágra „Lili Marlen“. /Schwingerová bola aj herečka v bratislavskom SND. Po vojne bola prenasledovaná, väznená a na konci života prinútená zarábať si v žilinskom divadle ako šatnárka a biletárka/.
Seriál o OD Dunaj som dlho nepozeral – prestávka skončila a ja som si prepol radšej na taliansku ligu. Futbal ma síce tiež vzrušuje, občas aj rozčuľuje, no keď skončí, mám s ním svätý pokoj. Na rozdiel od vzrušenia a diskomfortu, ktorý produkuje manipulatívne umenie a prepisovanie dejín á la slovenské historické seriály.
Milí mladí Slováci, – romantické scény zo seriálu o OD Dunaj si pokojne pozerajte. Nepomôžu ale ani neuškodia. Ale beda vám, ak si chcete urobiť obraz o prvej SR na základe takéhoto seriálu. Ako raz povedal jeden starý múdry rabín : „Všetko bolo inak“. – Ale že úplne inak…Neveríte ? Vykašlite sa na filmy, na internet. A začnite čítať ozajstné knihy. Od ozajstných pamätníkov. Od ozajstných majstrov svojho remesla.