kronika

Naše médiá už pomerne často začínajú písať o zákulisných rozhovoroch zástupcov USA a RF na tému ukrajinského prímeria. Ide o kontakty USA a RF bez účasti Ukrajiny, no objavujú sa i správy, že USA podnecujú k rozhovorom s RF aj predstaviteľov Kyjeva.

Tieto azda celosvetovo najviac žiadané rozhovory dodávajú mierumilovným ľuďom malý maličký optimizmus. Ale bohužiaľ iba dovtedy, dokedy sa neobjavia na verejnosti správy o tom, čo má byť ukrajinskou „podmienkou“ k začiatkom rokovaní. Viete čo to je ? Presne to isté, čo som tu asi pred vyše týždňom publikoval. Je to de facto memorandum z kancelárie Zelenského /z pera jej vedúceho Jermaka/. Je to nič iné, ako akceptovanie podmienok úplnej kapitulácie Ruskej federácie.- Nuž chlopi kyjevskí, takto rokovanie o prímerí nevyzerá. Veru nie. Takto vyzerá iba blúznenie drogovo závislého o tom, aké má byť ideálne rozpoloženie sveta, keď je vo svojom sladkom opojení na vrchole.

Stiahnutie všetkých ruských vojsk zo všetkých Ruskom obsadených území po roku 2014 a priznanie vlády RF, že sa vo vzťahu k Ukrajine dopustila agresie, – so všetkými právnymi dôsledkami tohto priznania, – tak to je všetko len nie realistická predstava o začiatku rokovania. V medzinárodnej praxi je množstvo príkladov o tom, ako sa rokovanie o prímerí začína. Takmer vždy sa pritom vychádza zo statu quo na fronte. Pozície jednotlivých armád sa zamrazia tam, kde pri začiatku rokovaní sú. Následne sa môžu prijať nejaké územné zmeny, ale vždy ide o reciproké úpravy typu „niečo za niečo“. Na takomto príncípe fungovalo prímerie vo Vietname, dodnes funguje v Kórey alebo na Kurilských ostrovoch, v Palestíne a na Golanských výšinách, v Pásme Gazy, na Cypre, v Líbyii, v Sýrii, v Kašmíre, v Bosne, Podnestersku, Karabachu…prosto takmer všade, kde sa podarilo zastaviť boje. Na trvalejší alebo kratší čas, alebo aspoň na chvíľu.

Fronotvé satus quo, – to je jediná báza na prímerie aj na Ukrajine. Nazdám sa, že súčasné status quo nie je ani pre Rusko a ani pre Ukrajinu to, čo pri rozpútaní bojov v 2014-2022 chceli. Nie je to ani pre jednu stranu žiadne veľké víťazstvo. Rusi síce majú v rukách Krym, takmer celý Donbas a podstatnú časť Novoruska /Chersončinu a Zaporožčinu/, no stratili Charkovčinu, okolie Kyjeva a pravú stranu Podnepria. Nedosiahli odstavenie banderovcov od moci v Kyjeve a ani demoláciu OS UA. Ukrajina síce „neoslobodila“ svoje „okupované“ územia, ale ukázala celému svetu, že má motivovanú armádu, schopnú pomocou najmodernejších zbraní, informácií a velenia zo Západu čeliť aj jadrovej superveľmoci, akou je Rusko. Banderovci si udržali moc v Kyjeve a silnú podporu ľudí na Západe. Obe strany majú svoj pocit víťazstva, aj keď iba polovičatého. To je ideálny stav na zmrazenie statu quo a vyhlásenie aspoň zimného prímeria.

Načo využijú strany konfliktu obdobie asi 3 mesiacov ? Samozrejme najmä na konsolidáciu svojich hospodárskych a vojenských síl. Doplnia si arzenály rakiet, dronov, pancierových jednotiek, letectva. Vyzbroja a vyškolia ďalšie tisícky vojakov. Doprajú obyvateľstvu na Východe i na Západe ilúziu mierových vianoc, akej-takej cenovej konsolidácie v konzume tovarov a služieb. Najmä EU si vydýchne. Prežije zimu, ktorá mohla byť hororom. Kyjev nebude vianocovať v blahobyte, no aspoň nie v zime a tme. V Rusku sa upokoja nálady v rodinách, ktoré sa strachujú o svojich mobilizovaných mužov, synov, bratov, manželov. Skonsoliduje sa i vnútorný trh, narušený sankciami a prechodom na mnohých odvetví na vojnovú výrobu. Svetová verejnosť sa dozvie o /samozrejme planých/ rokovaniach o predĺžení prímeria a jeho prípadnej zmene na zmluvne zaručený „trvalý mier“. Svet sa trochu nakrmí ilúziami a načas sa upokojí.

A čo potom ? Nie som optimista. Nazdám sa, že na jar a v lete dôjde na Ukrajine ešte k jednej veľkej eskalácii. Šanca na trvalejší mier a na racionálne rokovania o ňom príde až následne, na jeseň, pred nástupom ďalšej hororovej zimy. Ľudia /najmä na Západe/ musia dostať príučku aspoň dva-trikrát po sebe, pokým konečne pochopia. A vrátia sa do vlastnej kože.

Akokoľvek to bude, signály o rokovaniach nie sú úplne tá najhoršia správa. „Nič moc“ -ale poteší.