kronika

„Naše“ médiá píšu o akejsi panike, ktorá vraj chytá Rusov, žijúcich na Ukrajine a núti ich urýchľovať referendá o pričlenení obsadených oblastí k Ruskej federácii. Vraj je to panika, vyvolaná „úspešným“ postupom banderovcov na územia kontrolované Rusmi.

Takéto tvrdenie je nezmysel. Je chybné z obsahového i formálneho hľadiska. Z formálneho hľadiska- o referendách sa hovorí už vyše pol roka. Už viac ako mesiac sú pripravené a vytlačené aj referendové otázky, spracovaný systém ich vyhodnocovania a overovania. Z obsahového hľadiska-referendá sú výsledkom tlaku ľudí zdola. Rusi žijúci na Ukrajine vedia, že jedinou zárukou pre ich život, zdravie a majetok je schovať sa pod ochranné krídla Veľkého Ruska. Ako občania RF dostanú občianske práva silnej krajiny, dostanú pasy, sociálne výhody, právnu ochranu majetku, osobné slobody a pod. Nebudú tak iba položkou na šachovnici generálneho štábu. Nemusia sa báť, že ich velenie RF z dôvodov vojenskej stratégie najprv oslobodí a potom ponechá napospas pomstivým banderovcom /ako sa stalo ľuďom pri Kyjeve a Charkove/.

Aj pre Ruskú federáciu bude vykonanie referenda o pričlenení Donbasu /DNR, LNR/ a Novoruska /Cherson, Nikolajev, Zaporožie, Krivij Rog/ k RF výhodné. Kladným výsledkom referenda /ktoré samozrejme farizeji na Západe „nikdy neuznajú“/ dostanú Rusi do rúk silný argument na medzinárodnom fóre. Ale aj silný argument v bilaterálnom vyjednávaní s Ukrajinou o prímerí či o mieri. No asi najviac sa tomu potešia ruskí odborníci na medzinárodné právo a velenie OS RF. Aj keď Západ tvrdí opak, usilujú sa totiž predstavitelia Moskvy v prípade konfliktov v Kosove, Sýrii, v Podnestersku, Karabachu, v Abcházii, Južnej Osetii a aj na Ukrajine postupova formálno-právne korektným spôsobom. Tak to riešili aj na Kryme: najprv referendum o samostatnosti a potom už na báze krymskej samostatnosti refefrendum a pričlenenie k RF. Nech si Západ povie čo chce, medzinárodnoprávne je to takmer čisté.

Referendám sa potešia aj velitelia vojenských operácií na Ukrajine. Doteraz sa ich aktivity mohli nazývať iba ako „špeciálne operácie“, teda nie vojna.Primerane k tomu mohli OS RF využívať iba limitované sily a prostriedky. Ciele ich bojových aktivít mohli byť iba vojenské /aj keď sa to v praxi nedá vždy dodržať/. OS RF boli totiž pri Nikolave, Chersone, Zaporoží či Krivom Rogu na území cudzieho štátu,-Ukrajiny. Po úspešných referendách a pričlenení týchto oblastí k RF budú OS RF na domácom, ruskom území. Budú teda môcť využiť všetky sily a prostriedky a zasahovať všetky ciele, aké je pri obrane vlasti zasiahnuť možné a potrebné. Vojaci nebudú musieť brať ohľad na civilnú infraštruktúru, na civilné výrobné kapacity, na ochranu formálnych predstaviteľov bývalej /ukrajinskej/ moci. Cesty, mosty, elektrické vedenia, fabriky, obchody…budú OS RF brániť ako svoje vlastné, ruské. Voči kadejakým pro-kyjevským mocipánom, úradníkom, nelojálnym predstaviteľom školstva, kultúry a spoločenských organizácií budú môcť zasahovať ako voči vlastizradcom. A naopak, záujemcom o prácu v polícii, administratíve, v armáde budú môcť,-už ako ruským občanom, otvoriť dvere dokorán.

Takže o tomto sú tie referendá. Nie o panike, ale o chladných racionálno-právnych a bezpečnostných rozhodnutiach. Nuž a práve preto, že ich finálny efekt bude veľmi citeľný, sa ich Kyjev tak obával a obáva. Dokonca tak, že kvôli nim pri Chersone rozbehol neúspešnú protiofenzívu. A pri Charkove chystá druhú etapu o niečo úspešnejších operácií.

Zabrániť ľuďom prejaviť svoju vôľu – to niekedy treba aj za cenu tisícov zmárnených životov zmobilizovaných vojakov. -Veď vojna, to je len pokračovanie politiky násilnými vojenskými prostriedkami.