Spojenie „mladý historik“ to je skoro ako stále aktívny sólista baletu so 40-ročnou praxou, alebo ako mäsiar-vegetarián. Čosi na tom spojení nesedí. Samozrejme, každý dobrý, skúsený a vzdelaný historik musí byť najprv mladý. No ak by som si mal vybrať a počúvať niečo z toho, k čomu sa historik pri snorení po archívoch dopátral, potom ja osobne dám prednosť starému a skúsenému. Nie mladej puške. Tá má príliš málo vypracovaný „sitzflajš“ a je až príliš náchylná na pseudo-vedecké avantúry a prepisovačky histórie podľa aktuálnych potrieb súčasnej politickej objednávky.
Štefan Chrapa je asi inej mienky. Preto si na nedeľné cirkevne orientované „stretko“ zavolal mladého junáka – čosi medzi filmovým tvorcom a historikom. Mladík zväzácky slušným hlasom asi hodinku kázal, ako to bolo s pomocou židom zo strany cirkvi a aké muky prežívali v rukách štb-ákov predstavitelia katolíckeho disentu. Chlapec, ktorý si nepamätá nielen Husáka, ale ani Mečiara nám káže o tom, ako to kedysi u nás bolo.
Poviete si, no dobre, veď on to má naštudované z dokumentácie, z výpovedí ľudí, z literatúry. – No ale práve v tom je jadro mojich pochybností. Že to má chlapec všetko z druhej ruky. Nič autentické, nič prežité. Ale napriek tomu mladíckym hláskom seká jedno kategorické normatívne tvrdenie za druhým. Skúsený historik hľadá rôzne zdroje, najmä tie rozporné, odlišné od ostatných. Práca s hypotézami, ich porovnávaním a hodnotením , -to nie je len práca prírodovedca, ale aj práca odborníka v oblasti spoločenských vied. – A ak ide o prácu filmára -dokumentaristu, tak potom je prezentácia alternatívnych a pritom originálnych autentických výpovedí ľudí z prostredia, o ktorom robím film -čosi nevyhnutné. Junáčik-filmárik nám miesto svojho originálneho prínosu k inak už tisíckrát použitej téme židov, SNP, štbákov a tajnej cirkvi ponúkol iba samé frázy. Samé klišé . Škoda.
Celé to budilo dojem, akoby redaktor Chrapa dostal za úlohu odprezentovať výsledky nejakého cirkevného PR projektu, za ktorý mladík a jeho tím dostali od r.k. cirkvi istú sumu peňazí a teraz musia ukázať verejnosti, že nebola vyhodená nadarmo. Mimochodom, -na téme židov, SNP, eštebákov a tajnej cirkvi si za posledných 30 rokov zarobilo toľko ľudí a také peniaze, že byť židom či partizánom, či obeťou štbáckeho násilia, už dávno protestujem. Veď je to strašné,- na židovskej či eštebáckej téme, na mŕtvych a mučených ľuďoch sa už toľkí priživili /počnúc Obchodom na korze a končiac akýmsi mŕtvonarodeným veľdielom o tajnej minulosti štb, čo začala dávať STV/, že to budí dojem filmárskej nekrofílie. Samozrejme, netreba za tým hľadať žiadnu morbiditu. Ako veľakrát, aj v tomto prípade v konečnom dôsledku ide o celkom zdravú a triviálnu túžbu po dobrom zárobku.
Neodpustím si ešte jednu poznámku. Tá je pre diela redaktora Chrapu alias hudobníka Vandala typická. V relácii sa striedajú srdcervúco vykreslené hrôzy zo života židov a eštebákmi prenasledovaných kňazov s rezkým anglo-americkým popíkom, trochu tvrdšími gitarovými sólami a amatérskymi pokusmi druhoradých slovenských interpretov. Text týchto rockových kusov je dakedy v priam komickom protiklade s tým, o čom filmár-historik hovorí. Nech sa pán redaktor neurazí, ale konečný dojem z tohto hudobno-slovného spojenia je blízky produkcii vandalského estéta. Že by nomen omen ?