Niekto hovorí, že sme jediný národ, čo oslavuje vzburu proti svojej vlastnej štátnosti.
Je to ale čudná oslava, lebo bežným občanom na ňu prísť nedovolia.
Na druhej strane však zavrú všetky obchody, umŕtvia ulice, akoby bolo vyhlásené stanné právo a zákaz vychádzania.
Nečudo ale, že to urobili, lebo ten dnešný deň je aj spomienka na to, ako sme odtiaľto hnali Nemcov, ktorí nás vtedy prišli okupovať. A oni sa boja, že odtiaľto zase budeme hnať tých Nemcov, Anlogermánov a ich poskokov, čo nás tu okupujú dnes.
Čudný sviatok. Bez slnka. Ani už leto, ani ešte jeseň. Po iné roky aspoň dubáky boli. Teraz iba zachmúrené tváre v autách. Ľudia idúci na výlet od nikiaľ nikam. Mnohí si vzali tri dni dovolenky a majú za to týždeň čudného nudného voľna.
Voľna ? Akéže voľno môžu mať euro-nevoľníci ? Nanajvýš „kofibrejk“, ktorý stačí na brejk ku napájadlu ale na prelomenie jarma nestačí. A na únik z poroby už vôbec nie.
Čudný sviatok v čudesnom čase. Trápna oslava. Ako keď 78-ročnej starenke kúpite na narodeniny tortu s veľkou číslicou 78 a čudujete sa, prečo sa zo svojho veku neteší.
Za tých 78 rokov sme kadečo zažili. Kadečo vyskúšali a ZMÚDRELI. Strasti z rozumu. Čudný sviatok. A veru-nečudo…